31. kapitola - Bieli rytieri 1/2

24. dubna 2011 v 21:32 | Charlie |  Budúca prítomnosť

A je to tu! Možno trochu nečakané, ale ja rada prekvapujem. Vkladám vám sem ešte horúcu (pozor, aby ste sa nepopálili) 31. kapitolu, dokonca je ešte posledné slovo mokré, tak pozor, nech ho nerozmažete :D
Ale nie, mala som dobrý deň, múz a proste jedno z druhý a táto kapitolka sa mi písala strašne dobre :D Dúfam, že sa vám bude aspoň tak dobre písať, ako sa mne čítala :D
Tak šup šup do toho :D
Venujem ako vždy Emily a Chloe a dnes ešte aj Alex, ktorá ma tiež veľmi teší svojimi komentármi :D ďakujem a mám vás rada, babuľky :-* <3
A teraz si už užite 31. kapču :D
P.S.: Nezmestila sa mi sem celá tak nezabudnite na druhú časť :D

"Môžem ťa požiadať o tanec?" spýtala som sa ho a nastavila som mu ruku.


"Môžem ťa požiadať o tanec?" ozval sa mi za chrbtom mäkký hlas.
Smutne som si povzdychla. Takmer až bolelo ho odmietnuť.
Pomaly som sa otočila.
"Bolo by mi cťou, ale nemôžem," pokúsila som sa usmiať.
"S tvojím úsmevom je odmietnutie hneď krajšie," usmial sa on naozaj a mne tým na tvári tiež vykúzlil úsmev.
"Prepáč, Lucius," ospravedlnila som sa.
Vtedy by mi nenapadlo koľkokrát mu to ešte v budúcnosti zopakujem.
"Nemám čo. Veď si mi nič neurobila," namietol.
"Mám pocit, že v tebe z minúty na minútu zväčšujem ranu, ktorá sa veľmi zle hojí."
"Ja sa s tým popasujem," usmial sa. "Kde je vlastne tvoj biely rytier?" spýtal sa pre istotu.
"Išiel pre niečo na pitie," odpovedala som bez rozmýšľania a pre istotu som sa poobzerala. "Ale mám pocit, že mojím rytierom si teraz ty."
Lucius podvihol obočie.
"Prečo?" nechápal.
"Pretože si ma zachránil zo skratu osobnosti," vysvetlila som. "Pomaly som sa začínala strácať sama v sebe," doplnila som pod jeho spýtavým pohľadom. "Akosi som to prestávala byť ja. Tvoj monológ na tom balkóne ma prebudil. Dúfam, že svoju pomoc neľutuješ."
"Ľutovať, že si vďaka mojím slovám šťastná?" spýtal sa pobavene. "To ani nejde. Snažím sa len nezúfať nad tým, že si šťastná s ním, ale na tom nezáleží. Dôležité je, že si vôbec šťastná."
"Znie to takmer ako masochizmus," poznamenala som vecne.
"Neboj nebolí to," vyvrátil možné obavy. "Aspoň fyzicky nie," poznamenal skôr pre seba.
Asi som to ani nemala počuť, ale stalo sa.
"Lucius, ja..."
"Nie, zabudni na to," skočil mi do reči. "Na tom nezáleží."
Otočil sa a odišiel.

A mňa nechal zase zmätenú. Ak to takto bude robiť často, asi mu fyzicky ublížim. Po tých pár mesiacoch bez Siria som nenávidela pocit neistoty a bezmocnosti.

Ale čo môžem robiť. Nech sú Luciove city akékoľvek, nedokážem ich opätovať. Môže mi to byť ľúto, môže ma to trápiť, ale opätovať ich nedokážem. Lucius by si to zaslúžil vedieť. Mal by vedieť na čom je. Len ako mu to povedať. Veď sa k nemu nemôžem ani priblížiť. Sirius by zošalel. Sakra, zanadávala som, oni ani nevedia do čoho ma obaja dostali. No nič, nejako to musím Luciovi povedať. Ale ako?

"Všetko v pohode?" vytrhol ma s premýšľania milovaný hlas.
Rýchlo som zamrkala.
"Neviem o ničom, čo by nebolo," zaklamala som s úsmevom.
"Vyzerala si na okamih utrápene," poznamenal Sirius, akoby mimochodom.
Znova som sa usmiala.
"To sa ti len zdalo, láska," ubezpečila som ho.
Sirius sa usmial.
"Takto si mi už dlho nepovedala."
"Už dlho si mi nepriniesol čokoládovú tortu a pohár vína," vystrelila som si z neho.
Položil tanierik s tortou predo mňa a podal mi aj jeden pohár.
"Vieš, že k čokoláde by malo byť červené víno?" nadhodila som nezbedne.
Uškrnul sa. "Viem to veľmi dobre. Desať rokov mi to moji takzvaní rodičia tlačili do hlavy. Ale dôležitejšie pre mňa je, že máš rada biele víno nie červené."
"Teší ma, že to vieš," usmiala som sa znova "Môj Biely rytier," dodala som po tichu pre seba, našťastie to Sirius nepostrehol.

Zaborila dezertnú vidličku do torty. Sirius chytil moju ruku s vidličkou a vložil si nabratý kúsok čokoládového zákusku do úst.
"Hej, to čo malo byť!?" zvolala som pobúrene.
"Len kontrolujem či nie je náhodou otrávená," obhajoval sa nevinne.
Pohoršene som podvihla kútik pier.
"Tri, dva, jedna, nič!" odpočítala som. "Vidím, že ešte žiješ, tak tú tortu môžem bez strachu zjesť," skonštatovala som a Sirius sa z chuti zasmial.

Nabrala som si ďalší kúsok torty, ktorý úspešne doputoval do mojich úst. Torta síce nebola otrávená, ale napriek tomu chutila výborne. Sirius odniekiaľ vyčaroval druhú vidličku a tiež si nabral z mojej torty. Spražila som ho naštvaným pohľadom, ktorý u neho vyvolal len ďalší záchvat smiechu, vďaka ktorému sa takmer udusil tortou v ústach.

Odlomil ďalší čokoládový kúsok a vidličku s ním mi priložil k ústam. Nezaváhala som a s úsmevom som si ho zobrala.

Torta na tanieriku pomaly, ale s istou mizla. Chvíľu sme o ňu bojovali, chvíľu sme sa kŕmili a veľa sme sa nasmiali. Naša hra mi dokázala vyhnať z hlavy problém menom Lucius Malfoy.

"Chceš ísť ešte tancovať?" spýtal sa ma Sirius.
"Jasné, že chcem!" usmiala som sa.
Chytil ma za ruku a odviedol ma na parket.

Späť sme sa vrátili až po ďalších štyroch kolách. Pri stole už sedeli Deborah a Liam. Oddychovali a niečo si štebotali.
"Bavíte sa?" spýtal sa Liam.
"Veľmi dobre," odpovedala som mu. "Ale došlo mi víno," skonštatovala som pri pohľade na prázdny pohár. "Zlato, prosím ta," naznačila som Siriovi.
Ten sa ochotne postavil a išiel splniť moju prosbu.
"Ako na drôtikoch," poznamenala Deborah.
"Ak nechcel ísť, mohol povedať. On o tom vie," pokrčila som ramenami.
Kútikom oka som zahliadla Luciusa. Pozrela som na neho poriadne. Odchádzal. Možno sa mi naskytla príležitosť.
Postavila som sa.
"Keď sa vráti Sirius, povedzte mu, prosím, že som si musela odskočiť. O pár minút som späť," požiadala som ich.

Rýchlim krokom som vyšla z miestnosti. Ešte som zazrela, ako koniec Luciovho saka mizne za rohom. Vybrala som sa za ním.

Dobehla som ho na tom istom balkóne, kde sme sa rozprávali predtým.
"Prečo si išla za mnou?" spýtal sa ani na mňa nepozrel.
"Možno by sme sa o tom mali porozprávať," odpovedala som mu potichu.
"O čom?"
"O... o všetkom."
"Veľmi presné," poznamenal sarkasticky.
"O nás."
"To nie je oveľa presnejšie," znova ten studený tón.
"Ja to takto nechcem!" vyhŕkla som zrazu nahnevane.
Otočil sa ku mne s podvihnutým obočím. Aspoň niečoho som dosiahla.
"Nechcela som to tak. Nežiadala som Siria, aby sa do mňa zamiloval. Nesnažila som sa do neho zamilovať. A ani teba som neprosila, aby si ma miloval. Proste sa to stalo. Neovplyvnila som to ničím. A nedokážem ovplyvniť ani to, že ti nemôžem opätovať city. Ja som sa o tento "ľúbostný" trojuholník neprosila!"
"Ja viem, prepáč," povedal úprimne.
S povzdychom som pokrútila hlavou.
"Lucius, povedz mi, že je to len poblúznenie," požiadala som ho prosebne.
Lucius sa zhlboka nadýchol a pozrel mi do oči. Okamžite aj uhol pohľadom.
"Máš pravdu..." začal, ale ja som mu skočila do reči.
"Povedz mi to úprimne! Pozri sa mi do očí a povedz to, len ak je to pravda. Nehovor to len preto, lebo to chcem počuť!"
Lucius si povzdychol.
"Nemôžem, Charlotta," povedal potichu. "Ak ti nemám klamať, nemôžem to povedať. Ale to je jedno," povzdychol si.
"Čo je jedno?!" vybuchla som. "Nič nie je jedno! Ide tu možno o naše životy! Nie je jedno, čo cítiš, ak by ti to malo zničiť život a mne spôsobovať do konca života výčitky svedomia!"
"Je to jedno, Charlotta!" zvýšil hlas tiež. "Nemôžeme nič urobiť! Ty miluješ neho a nikdy neprestaneš, a ja sa budem ženiť!"
"Čože?" zarazila som sa.
Lucius zavrel oči a povzdychol si.
"Budem sa ženiť," zopakoval potichu. "Síce nie teraz, ani za rok, ale rodičia ma zasnúbili a nedá sa s tým nič robiť."
"A ktorá je tá šťastná?" vyšlo zo mňa prekvapene.
Lucius sa smutne zasmial. "Narcissa Blacková," vypľul zhnusene. "Spĺňa všetky požiadavky môjho rodu."
"Ja... neviem, čo mám povedať," koktala som potichu.
"Nič nehovor," pousmial sa Lucius.
"Ale..."
"Nie, fakt nič nehovor," zahriakol ma znova. "Podstate sa týmto tak trochu všetko vyriešilo."
"Čo to trepeš, Lucius?!" zvolala som. "Nič sa nevyrieši tým, že takto kapituluješ!"
"A čo mám robiť? Vzoprieť sa rodičom a bojovať s Blackom? Veď by som aj tak prehral! Čo by to vyriešilo?"
"A čo vyrieši, keď sa vzdáš?"
"Charlotta, dokázala by si odísť od Blacka a byť so mnou? Nemyslím teraz, ale kedykoľvek v budúcnosti. Ak by ste sa znova rozišli?"
Zaváhala som. Ak by sme sa znova rozišli? Spojenie aur, blesklo mi hlavou. Nemohla by som byť s iným, ani keby Sirius zomrel. Nie, pretože to hovorila tá poučka z knihy, ale pretože som to tak cítila. Bola som si tým istá. Nemohla by som byť s nikým iným, ako s ním. Asi by som sa utrápila.
"Nie, Lucius, je mi to ľúto, ale nemohla by som byť bez Siria," priznala som.
Lucius smutne prikývol. "Veď ja viem."
"Nie, nevieš!" vyletelo zo mňa skôr, ako som to stihla zastaviť.
"Tak mi to povedz," vyzval ma.
"To som nemala povedať," pokrútila som hlavou. "Zle sa to vysvetľuje a aj tak ti to nemôžem povedať."
Lucius len prikývol.

"Narcissa musí byť šťastná," povedala som po chvíli ticha.
Lucius sa uchechtol.
"Vraj priam žiari," poznamenal znechutene.
"Veď už si s ňou chodil," pripomenula som mu zbytočne. "Asi nie je taká zlá."
"Chodil som s ňou, ale záleží mi na nej, asi ako na obrovskej sépii v Čiernom jazere."
Pokrútila som hlavou.
"Čo spravíš?" spýtala som sa.
"V najdivokejšej fantázii ťa chcem uniesť niekam veľmi ďaleko. Uväzním ťa, vziať si ťa. Máli by spolu krásne deti a ty by si bola so mnou šťastná," porozprával.
Zasmiala som sa.
"To by som do teba nepovedala, Lucius Malfoy."
"Hovorím, že v najdivokejšej fantázii," usmial sa Lucius.
"A v skutočnosti?"
Lucius si opäť povzdychol.
"Po tomto turnaji sa vrátim na Durmstang. Doštudujem a vrátim sa do Anglicka. Spravím ocovi radosť a budem pokračovať v jeho politickej dráhe. Ožením sa s Narcissou a po zvyšok života si o tebe nechám snívať."
"Fádna budúcnosť," poznamenala som potichu.
"Dôležité je, že tvoja bude krajšia," usmial sa na mňa. "Black a fúra detí."
"Sirius, to áno. Ale ja a fúra detí? Ak sa bude budúcnosť takto vyvíjať, bude Sirius rád, ak by sme spolu mali jedno. Ale, sakra, prečo sa tu bavíme o takýchto absurditách?! Je nám sedemnásť! Táto budúcnosť nás čaká maximálne o štyri roky."
"Mňa už o tri a neminie ma," pripomenul mi smutne Lucius. "Nevyhnem sa tomu. Moji drahí rodičia mi ju naplánovali do detailov."
"Nemysli na to," napomenula som ho.
"Dobre, len mi ešte niečo sľúb."
Prikývla som.
"Asi ťa na najbližšie dva roky vidím poslednýkrát, ak nepočítam ten týždeň do konca turnaja. Chcem, aby si mi tu na mieste sľúbila, že urobíš všetko preto, aby si bola šťastná, áno? Že zabudneš, že ťa milujem. Proste budeš šťastná, nech to znamená čokoľvek."
"Lucius, ja..."
"Sľúb mi to, Charlotta! Budeš robiť všetko pre to, aby si bola šťastná bez ohľadu na kohokoľvek? Sľúb to, Charlotta!"
"Dobre, sľubujem," prisľúbila som potichu. "Ale ty mi naoplátku sľúb, že mi budeš písať."
Lucius už sa nadychoval k protestom.
"Prosím, Lucius," zaprosila som.
"Čo s tebou?" povzdychol si. "Sľubujem."
"Ďakujem," usmiala som sa.
Niečo mi napadlo.
"Nazval si Siria Bielym rytierom," začala som váhavo. Zastavila som jeho vysvetľovanie zdvihnutím ruky skôr, ako začal. "Ja si ale myslím, že mojím Bielym rytierom si aj ty."
Usmial sa. "Prečo?"
"Aký problém by ti robilo, ma uniesť a donútiť ma milovať ťa?" spýtala som sa. "Podľa mňa nie veľký. Ale neurobil si to ani to neurobíš. Ľutuješ, čo si mi vtedy spravil. A nakoniec chceš, aby som bola šťastná. Si môj Biely rytier."
"Rytier možno, ale biely?" zapochyboval.
"Biely rytier," usmiala som sa povzbudivo. "Verím tomu."
"Tak by som mal aj ja," usmial sa. "V tom prípade, nech urobím v budúcnosti čokoľvek, never, že to robím z vlastnej vôle," povedal mi.
"Čo tým myslíš?" spýtala som sa prekvapene.
"To ešte neviem," povedal neurčito, ale neverila som mu. "Ale tým sa netráp, princezná."
"Princezná?"
"Ak som ja rytier, ty si moja princezná," vysvetlil s úsmevom.
Pobavene som pokrútila hlavou. Zo siene sa ozvali tóny hlasnejšieho valčíku.
"Môžem ťa požiadať o tanec?" spýtala som sa ho a nastavila som mu ruku.
Usmial sa. "Nemôžem odmietnuť."

Jemne ma chytil za ruku, pritiahol si ma k seba a druhú ruku mi položil na chrbát. Ďalší muž v mojej blízkosti, ktorý vie všetko dokonale.
"Dnes sa mi zdáš ešte krajšia, ako na Vianočnom plese," pošepkal mi do ucha.
"Ďakujem."
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Emily Emily | Web | 24. dubna 2011 v 22:20 | Reagovat

Ježiš.. snad tam nepřijde Sirius.. ale je to teda těžká romantika.. uplne se tady rozplývám

2 Charlie Charlie | Web | 24. dubna 2011 v 22:25 | Reagovat

ty vole, ty si to už stihla prečítať? ???

3 Emily Emily | Web | 24. dubna 2011 v 22:35 | Reagovat

Jsem holt rychlík, Charlie :-) všichni mi říkají, že čtu rychle ;-)

4 Charlie Charlie | Web | 24. dubna 2011 v 22:38 | Reagovat

[3]: strašne rýchlo :-D

5 lu lu | 8. srpna 2011 v 20:43 | Reagovat

Myslím, že vím co chtěl říct tím
, co nebude dělat z vlastní vůle, ale doufám, že je siri nenajde a nebude zase hádka.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama