Až do smrti 1/2

25. června 2011 v 14:16 | Charlie |  Jednorázovky
Jednorázovka vznikla kvôli súťaži pre Chloe. Hlavná postava mala byť autobiografická, obdobie - štúdium T. M. Riddla a žáner romantický. Tak to zhodnoťte aj vy :D
P.S.: Práve ulietam na seriáli Supernatural... tak sa nečudujte, že sem čokoľvek pribúda strašne pomaly. Čumím na to od rána do noci :D no proste chlapci Winchestrovi nemajú konkurenciu :D odporúčam :D


"Au! Sakra! To bude hrča," mrmlala som si pod nos, keď som vstávala zo špinavej zeme Londýnskeho nástupišťa.
Pôvodne som čakala na vlak, ktorý ma z Londýna dopraví ďalej na mojom poznávacom zájazde a to rovno do Oxfordu.
Čakanie som si skracovala spomínaním na detské čítanie kníh Harryho Pottera a normálne som si dokázala predstaviť malého, strapatého, čiernovlasého chalana s okuliarmi a jazvou na čele, ako tu blúdi po nástupištiach a hľadá to svoje 9 a ¾. Ani som si neuvedomila, že sa práve opieram o prepážku medzi nástupišťami 9 a 10. Teda nevšimla som si to do chvíle, pokiaľ som bokom nepreletela prázdnom a hlavou nepristála na tvrdej kamennej zemi.

Postavila som sa a snažila som sa zistiť, kde som a akým zázrakom som sa tam objavila. Toto nebolo nástupište, na ktorom som stála len pred pár sekundami. Tu sa to nehemžilo stovkami ľudí všetkých vekových kategórií. Ale všade boli decká s rodičmi a veľkými vozíkmi s ešte väčšími kuframi. Zo všetkých strán sa ozýval hluk stoviek hlasov a bohviečoho ďalšieho, a veľká červená lokomotíva vyfukovala kúdolčeky pary.

Počkať, veľká červená parná lokomotíva? vrátila som sa pohľadom o záber späť. Parná lokomotíva v 21. storočí? snažila som sa ten zázrak pochopiť. Zrazu som si začala uvedomovať aj ďalšie anomálie. Na kufroch tých deciek stáli klietky so sovami, mačkami, ropuchami, potkanmi. Žiadny normálny škrečkovia, morské prasiatka, psy, hady, tarantule ani podobná háveď. Nie, sovy, ropuchy a potkany. Dospelí boli poobliekaní do farebných slušivých dlhých plášťov, alebo boli oblečení do vecí, ktoré by si na seba neobliekol ani trvalý návštevník psychiatrie a navyše to oblečenie vyzeralo ako z polovice minulého storočia. A nakoniec, ako v mrákotách, mi zrak padol na nápis na lokomotíve.

Rokfortský Expres, prečítala som si raz. Rokfortský Expres? čítala som znova, tentoraz s nechápavým podtónom. Rokfortský Expres! prečítala som po tretíkrát.

Tak toto už môj mozog nebral. Znova som rukou zablúdila na hrču na temene a pre istotu som si overila, či nie je priveľká a či by mi nemohla spôsobiť šialené halucinácie. Pohľadom som vyhľadala tabuľku s nástupišťom. Nástupište 9 a ¾, stálo na nej čierne na bielom.

"Vadilo by ti, keby si uhla z cesty?" ozval sa za mnou chladný chlapčenský hlas.
"Čo?" otočila som sa podráždene, že mu niečo štipľavé odseknem, ale slová sa mi zasekli v hrdle okamžite, ako som ho zazrela.

Tak krásneho chalana som ešte nevidela. Vyzeral tak na sedemnásť možno osemnásť. Bol o dosť vyšší ako ja, čo vcelku nebol až taký problém pri mojom, niečo viac, ako metri a pol. Mal kučeravé tmavohnedé vlasy a podmanivé čokoládové oči. (A.P.: viď Tom Marvoloso Riddle z filmu HP 2. Ten v šestke sa mi ani trochu nepáči)

"Čo sa s ňou kašleš, Tom?" ozvalo sa za ním. "Proste ju odstrč z cesty."
"Zmĺkni, Rosier," zarazil ho chalan predo mnou.
Dosť zvedavo si ma obzeral. Takmer, akoby ešte nikdy nevidel dievča. Čo som si ja aj stanovila ako jediný dôvod. Prečo iné by si práve mňa mohol takto prezerať? Vyzerala som úplne obyčajne.
"Si v poriadku?" spýtal sa ma po chvíli.
"Prečo by som..." začala som, ale skočil mi do reči.
"No, udrela si sa do hlavy."
Ako to, sakra, mohol vedieť? Nebol tu, keď som prepadla tou stenou-nestenou! hnevala som sa.
Chlapec sa uškrnul.
"Si tu nová?" spýtal sa.
"No, ja ani neviem," pokrčila som obočím.
"Nevieš?" nechápal.
"Neviem!" odpovedala som vzdorovito. "Pozri zjavila som sa tu zrazu, ani neviem ako! Ešte som sa z toho ani nestihla spamätať a už sa tu na mňa ocapuje akýsi pazúr, ktorý, aby toho nebolo málo, tuším ešte aj číta myšlienky! Stačí ti to takto?!"
"Ou, tá má ale odvahu," ozval sa niektorý z chalanov za ním.
Chlapec predo mnou len podvihol ruku, na čo všetci za ním zmĺkli.
"Ak chceš, môžeš ísť s nami," ponúkol mi veľkoryso.
"Ouha," uškrnula som sa. "Ešte by som rada vedela kam?!" osopila som sa na neho, aj keď som si už predtým dala dohromady, kam asi pôjdem.
"Na Rokfort predsa," usmial sa očarujúco. "Tá hrča na hlave ti to v nej musela poriadne pomiešať. Kde máš vôbec veci?" spýtal sa, zvraštil obočie a obzrel sa okolo mňa.
"Už na Rokforte," vymyslela som si rýchlo.
Došlo mi, že bude lepšie, ak budem hrať, že sem patrím. Ak idem na Rokfort snáď tam bude Dumbledore, ktorému to všetko vysvetlím.
"Tak teda ideš alebo čo bude?" vyzval ma.
"Áno, už idem," prikývla som.

Ešte som podišla k stene a dotkla som sa jej. Bol to len studený kameň. Nemala som na výber musela som ísť s nimi.
Nastúpila som do vlaku za procesiou šiestich chlapcov. Viedol ich ten tmavovlasý krásavec. Z kupé vyhodil niekoľko asi dvanásťročných deciek, čo sa mi veľmi nepáčilo, ale nedovolila som si protestovať. Z nejakej nedobrej predtuchy sa mi dvíhali chĺpky na temene, čo bol u mňa vždy zlý signál.

"Nesadneš si?" navrhol mi, keď som za nimi vošla do kupé.
Ostalo voľné miesto naproti nemu a ja som si tam chtiac-nechtiac sadla.
"Som to ale nevychovaný!" udrel sa zrazu po čele, akoby na niečo dôležité zabudol. "My sme sa ti ani len nepredstavili."
Mala som chuť sa zasmiať na jeho výstupe, ale niečo mi hovorilo, aby som to radšej nerobila.
"Tak začnime od kraja," ukázal k dverám. "Pri dverách sedí George Avery," predstavil mi chlapca, ktorý pozeral do okna za dverami.
Keď povedal jeho meno, len na mňa pozrel a kývol hlavou. Jeho meno mi niečo hovorilo, ale zrazu som si nedokázala vybaviť čo.
"Vedľa je Evan Rosier a ten ďalší, čo vyzerá tak úlisne je Thorfinn Rowle."
Pomyslela som si, že nemá práve najlepšiu mienku o tých, ktorých som ešte pred chvíľou považovala za jeho priateľov.
"Ten predposledný je Dylen Willes," predstavil mi ho a potom ukázal na blondiaka veľa seba. "A toto je Abraxas Malfoy," povedal.
Mňa zamrazilo. Čo zamrazilo, bolo mi, akoby na mňa vylial cisternu vody priamo zo Severného ľadového oceánu, museli v nej plávať aj ľadové kryhy.
Malfoy, počula som v hlave ozvenu. Pokiaľ si dobre pamätám, tak Abraxas Malfoy je starý otec Draca a patril medzi prvých Smrťožrútov. Takže tento pseudovodca, pozrela som so strachom na chalana, ktorý zatiaľ hovoril, ako jediný, je... je... sakra, to je...
"A ja som Tom Riddle," predstavil sa mi a podal mi ruku.

Srdce mi búšilo až v hrdle. Naprázdno som prehltla. Tom Riddle. Tom Marvoloso Riddle. Takmer som videla, ako sa ohnivé písmenká, ktoré vo filme v podstate tento chalan nakreslil Harryho prútikom do vzduchu menia a z Tom Marvoloso Riddle sa stáva: A som i lord Voldemort. Znova ma zamrazilo.

Ostýchavo som prijala ponúkanú ruku a dosť opatrne som ju zovrela. Doslova som čakala, kedy sa mi okolo ruky omotá had. A ja mám z hadov fóbiu.

"A prezradíš mi aj svoje meno, krásne dievča?" vyzval ma s ďalším srdcelomným úsmevom.
Čo teraz? Čo teraz? snažila som si zavariť svoj mozog, vymýšľaním, čo mu mám odpovedať.
"Charlotta Connorová," povedala som prvé meno, ktoré ma napadlo, meno hlavnej postavy z mojej poviedky.
"Connorová? Nepoznám rod z týmto menom," zamyslel sa Voldemort.
Sakra, nemysli na neho ako na Voldemorta, lebo odtiaľto utečieš, napomenula som sa.
"Nepochádzam z Anglicka," vymýšľala som si. "Som Američanka."
"Američanka?" ozval sa Malfoy.
Nemala som problém vedieť, že to bol on. Jeho si nešlo s nikým pomýliť.
"Áno, Američanka," zopakovala som istejšie. "Som z New Yorku."
"V Amerike je nejaká čarodejnícka škola?" zisťoval ďalej Malfoy.
"Predstav si, že je!" hrala som nahnevanú.
V duchu som ďakovala za svoje herecké vlohy.
"Ale, no, Abraxas, nehnevaj našu návštevníčku. Správaj sa, ako sa na tvoje postavenie patrí," napomenul ho Tom.
Vydýchla som si, keď mi došlo, že som ho dokázala pomenovať jeho menom.
"Neporozprávaš nám niečo o sebe?" vyzval ma.
"Prepáč, ale vadilo by ti, keby som sa išla prejsť?" zúfalo som pozrela na dvere.
"Prosím," usmial sa šarmantne. "Myslím, že tu nezablúdiš."
Tváril sa, akoby mi robil obrovskú láskavosť.

Vyšla som von a vydýchla som si. Rýchlo som sa ponáhľala čo najďalej od neho. Vedela som, ako dobre mi on dokáže čítať myšlienky a v jeho prítomnosti som si nedávala pozor. Možno ani nevedel, alebo skôr to vedel veľmi dobre, ale opantával ma svojou charizmou. Musela som v rámci vlastného prežitia vypadnúť.

Zastavila som až na opačnom konci hradu a snažila som sa si to všetko utriasť v hlave.

Tak fajn, začala som. Som v Rokfortskom Exprese. Vo vlaku, ktorý vozil na Rokfort Harryho Pottera, Rona Weasleyho, Hermionu Grangerovú a pred nimi Záškodníkov a Lilly, a tak ďalej. Toto mi je jasné. To, ako som sa tu ocitla mi bolo menej jasné, ale dúfala som, že mi s tým pomôže Dumbledore, až sa dostanem na hrad. Druhá vec: Stretla som najhoršieho čarodejníka všetkých čias, lorda Voldemorta, za jeho školských rokov. V tom som tiež mala jasno. Trochu ma mátalo to, ako sa mohlo z tak krásneho chalana stať niečo také príšerné, ale to som už mala najmenej desaťkrát načítané.

Ale najlepšie bolo: Ako som sa, sakra, ocitla v knižnom svete, ktorý vymyslela a napísal J. K. Rowlingová?!
Asi mám fakt halucinácie, uzavrela som svoj vnútorný monológ, ktorý ja vediem dosť často. Sadla som si na špinavú zem, pokrčila som kolená a hlavu som si položila na ne.

"Hej! Hej!" triasol so mnou niekto. "Si v pohode?" spýtal sa ma.
"Čo?" zbystrela som. "Sakra, ja som tu zaspala!" spamätala som sa.
Nado mnou sa ozval krásny smiech. Zdvihla som pohľad a uvidela som nad sebou Toma.
"Áno, zaspala si," usmial sa na mňa a podal mi ruku.
Po chvíľke ostychu som ju prijala. Nezdalo sa, že by už teraz chcel ovládnuť celý svet, tak prečo od neho neprijať pomoc, keď mi ju ponúka.
"No, chvíľami som sa začínal báť, či si si nenašla lepšiu spoločnosť, ako sme my," usmieval sa aj naďalej a mne sa fakt zazdalo, že ma balí. "Ale nakoniec som sa ťa predsa len vybral hľadať, pretože sme už dorazili domov," vysvetlil mi. "Teda na hrad," opravil sa. "Ak dovolíš, rád by som ťa odprevadil ku kočom," ponúkol mi galantne.
Nechápala som, kde sa to v niekom ako on berie. Tomuto chlapcovi museli pred nohami ležať zástupy dievčat. Kam sa na neho hrabe božský Sirius Black. A ako to vidím, ak si nedám pozor, budem mu pred nohami ležať aj ja.
"Ja... jasné, že dovolím," pokúsila som sa o úsmev. "Veď ani neviem, kam mám ísť," priznala som.
"Takže som nakoniec nepostradateľný," venoval mi ďalší úsmev a už ma viedol z vlaku.
"Tie koče ťahajú testraly," vysvetlil mi, keď mi pomáhal nastúpiť do jedného z nich.
Hovoril mi to zbytočne, toto všetko som ja vedela viac, ako dobre.

Sadla som si do koča a on si sadol ku mne. Koč sa pohol.
"O chvíľu uvidíš hrad," povedal mi a pritom sa nahol ku mne, aby mi v okienku ukázal kam mám pozerať.
Chrbticou mi prešlo chvenie. Len som teraz už nevedela, či zo strachu, alebo z jeho blízkosti. Voňal fakt dobre.
Pozrela som, kam mi ukázal a čakala som. Neodtiahol sa odo mňa, len čakal so mnou.
"Vidíš to množstvo svetielok?" spýtal sa ma pošepky.

Ignoroval uchechtávanie Malfoya najstaršieho zo všetkých, ktorých poznám, a jeho blonďavej priateľky a nenarušil takmer intímnu chvíľku, ktorú svojou blízkosťou pri mne vytváral. Tento chalan, v budúcnosti masový vrah, mi opantával všetky zmysli.

Naprázdno som prehltla a prikývla som.
"To je Rokfort," povedal mi znova tak potichu. "O chvíľku uvidíš aj kontúry. Podľa mňa je v noci najkrajší," zdôveril sa mi.

Donútilo ma to po prvýkrát sa naozaj úprimne usmiať. A zároveň mi aj napadlo, ako dlho tu budem. Bude to tak dlho, aby som sa do neho dokázala úplne zamilovať? mátalo mi po rozume. Skutočne som o tom uvažovala. Aj som si uvedomovala, že by mi to nemuselo trvať až tak dlho.

O pár chvíľ sa pred nami naozaj zjavil tmavý hrad a bol nádherný. Krajší, než ho opisovala autorka v knihe, krajší, než ho ukazovali vo všetkých filmoch. Prekrásny hrad.

Koče zastavili pred schodmi a Tom mi opäť pomohol vystúpiť. Teraz som sa už pri jeho dotyku pýrila a zdalo sa mi, že on sa nad tým usmieva. Zaklonila som hlavu, aby som sa pozrela na hrad zblízka a pritom som kráčala. Kašlala som na to, že keď pozerám takto hore, zatočí sa mi hlava. Ale spravila som hlúposť. Naozaj sa mi zatočila hlava a nebyť môjho rytiera, aj keď je trochu na hlavu nazývať tak budúceho Temného pána, spadnem.
Tom sa nado mnou zasmial.

"Prestaň," dovolila som si ho zahriaknuť. "Proste mi učaroval," vysvetlila som a nedokázala som odtrhnúť pohľad od kamenných stien.
"A to si ho ešte nevidela z vnútra," povedal mi. "Mimochodom, učaroval ti viac ako ja?" nadhodil šeptom.
No ja som v tej chvíli pozrela dole a uvidela som obrovského chlapca a zľaknutím som sa strhla. Veľkosťou by mohol byť obrneným vozom, ale v tvári nemal viac ako trinásť. Hagrid, blesklo mi hlavou, pri spomienke na mierumilovného poloobra.
"Neboj sa," chlácholil ma Tom. "Je celkom neškodný, až na jeho záľubu v príšerách," povedal mi tom. "Dippet ho tu toleruje na žiadosť Dumbledora."

Spomenula som si na Hagridov incident s Aragogom a došlo mi, že sa to stalo najskôr tento rok. Takže Tomova vražedná kariéra už čoskoro začne, uvedomila som si.

"Vítam na hrade všetkých prvákov," ozval sa nad nami príjemný hlas. "Ak by boli takí dobrí a zoradili sa tu pri mne."
"Pán profesor Dumbledore?" zavolal Tom.
Profesor s polmesiačikovými okuliarmi na neho vzhliadol.
"Asi tu máme menší problém," jemne ma postrčil k profesorovi.
"A vy ste slečna?" spýtal sa ma Dumbledore.
"Charlotta Connorová," predstavila som sa aj jemu vymysleným menom.
Pri pohľade na Dumbledora mi chrbtom prešli zimomriavky.
"Akoto že o vás nič neviem?" zisťoval profesor.
"Práve to je ten problém, pane," pípla som nesmelo.
Tom na mňa prekvapene pozrel.
"Tom, zaveďte slečnu za profesorom Dippetom," povedal profesor.
"Pane, ja by som to chcela riešiť s vami," požiadala som prosebne.
Predsa len roky môjho čítania istej ságy mi radili, aby som viac verila profesorovi Dumbledorovi.
"Ako si želáte slečna," prikývol. "Tom, bežte teda do Siene pre profesora Slughorna," prikázal.

Tom teda išiel, aj keď bolo vidieť, že sa do profesorových príkazov nehrnie. Chvíľu sme počkali kým sa vrátil aj so Slughornom a potom ma profesor Dumbledore odviedol preč. Nasledovala som ho chodbami hradu, až zastavil pred dverami, ktoré mi otvoril. Vošla som prvá a zistila som, že je to jeho pracovňa. Na bydielku za dverami naozaj driemal krásny červeno-zlatý fénix.

"Tak, čo mi o sebe poviete?" spýtal sa ma Dumbledore.
"Pane, ja som sa sem dostala nedopatrením. Prepadla som cez stenu na nástupišti 9 a ¾. Potom som stretla Toma a jeho priateľov. A keď som skúšala stenu znova, už bola kamenná. Viem, kde som, ale nechápem, ako som sa sem dostala," vysypala som zo seba.
"Slečna Connorová, to, čo ste mi práve povedali znie minimálne neuveriteľne," usmial sa profesor.
Už som chcela podporiť svoje slová, ale zarazil ma.
"Nemohli ste sa sem dostať nedopatrením. Prepážka medzi nástupišťami nepustí dnu nečarodejníka," vysvetlil mi.
"Ale ako teda?" nechápala som.
"Najskôr ste naozaj čarodejnica," usmial sa na mňa znova. "A ja viem, ako to zistíme. Podajte mi ruky."
Poslúchla som. Podala som mu ruky a on ma chytil. Chvíľu sa tváril zamyslene a potom sa znova usmial.
"Ste čarodejnica, slečna Connorová. A to veľmi mocná čarodejnica."
"V živote som sa neučila čarovať," nechápala som.
"Tak to pomaly doženiete. A ja viem o veľmi dobrom učiteľovi. Myslím, že nebude zlé mu odobrať trochu voľného času a využiť ho na niečo prospešné pre vás, a zároveň si myslím, že nebude veľmi proti."
"Hovoríte o Tomovi?" spýtala som sa krotko.
"Áno," potvrdil. "Zajtra pôjdete s primuskou do Šikmej uličky všetko vybaviť a nakúpiť," rozhodol. "A teraz poďte, nech vás stihneme zaradiť."

Zaviedol ma späť do Vstupnej haly a potom do Veľkej siene, ktorá mi vyrazila dych. Bola proste úžasná. Išla som si krk vykrútiť, aby som si prezrela začarovaný strop, ktorý ukazoval krásnu, nočnú, hviezdnatú oblohu. Takmer som sa opäť potkla o vlastné nohy tak, ako keď som si pred Tomom prezerala hrad.

"Milí študenti a profesori, dovoľte mi, aby som vám predstavil ešte jednu vašu novú spolužiačku. Je ňou Charlotta Connorová. Slečna Connorová, dovoľte, aby sme vás zatriedili."

Ukázal mi na trojnohú stoličku a ja som sa potešila, ako keď malé dieťa dostane darček. Keď som bola menšia a prvýkrát o tomto čítala, bol to môj sen byť tu. Šialené. Posadila som sa na trojnohú stoličku a Dumbledore mi na hlavu položil Triediaci klobúk.

"Nie si na mňa stará?" ozvalo sa mi v hlave.
"Ako sa to vezme," odpovedala som klobúku.
"Tak kam s tebou?"
Hopsla, na toto som nemyslela. Tak kam teraz? Vedela som, že to tak trochu záleží odo mňa. A vedela som aj, kam by ma moje detské sny viedli. Ale čo Tom? Ten bol v Slizoline. Zrazu vo mne zúrila bitka, ktorá rozhodovala či pôjdem za Tomom do nenávideného Slizolinu, alebo si splním sen.
"Je to len na tebe," povedal mi klobúk. "Naozaj máš vlohy na oboje, takže ja nebudem proti."
"Tak Chrabromil," povzdychla som si porazene.
"Ako povieš," súhlasil klobúk. "Chrabromil!" vykríkol na celú Sieň.

Nebolo ma treba navigovať, aby som vedela kam ísť. Červeno-zlatý stôl mi takmer svietil na cestu. Sadla som si k upäto vyzerajúcemu dievčaťu, ktoré bolo približne rovnako staré ako ja. Pohľadom som vyhľadala Toma. Tváril sa sklamane. Smutne som sa na neho usmiala, ale on sa odvrátil. Pokrútila som hlavou.

"Vitaj v Chrabromile," ozvalo sa vedľa mňa. "Som tohtoročná primuska, Minerva McGonagallová," predstavila sa.
Toto je Minerva za mlada? začudovala som sa pobavene. Tak už sa nečudujem, že bola taká utiahnutá. Treba ju trochu prerobiť, dala som si bez rozmyslu predsavzatie.
"Charlotta Connorová," odpovedala som.
"Predpokladám, že siedmi ročník," uvažovala na hlas.
"Áno," odpovedala som.
Až teraz som si uvedomila, že som práve nastúpila do posledného ročníka.
"No asi budeme spolu na izbe," ukončila náš krátky rozhovor, pretože vstal riaditeľ Dippet.

Nepočúvala som jeho reč. Radšej som pozerala na Toma a naozaj vážne som uvažovala, či je možné, že by ma mohol odvrhnúť, len kvôli tomu, že som sa rozhodla pre Chrabromil. Blbá úvaha viem. Za prvé, to bude za pár rokov lord Voldemort. A za druhé, poznám ho sťažka pár hodín. Ale proste ma to nejako chytilo a trápilo.

Z uvažovania ma vytrhol štrngot príborov a hory jedla. Nikdy som nebola výnimočný jedák, ale všetkým tým úžasným vôňam sa nedalo odolať.

Nasťahovali ma do izby k Minerve. Tej aj hneď oznámili, že zajtra namiesto vyučovania pôjde so mnou nakupovať, pretože všetky moje veci sa stratili. Ja som dostala mešec plný čarodejníckych mincí. Zoznámila som sa so svojimi ďalšími štyrmi spolužiačkami a ľahla som si do postele. Spánok mi brali úvahy nad Tomom.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Charlie Charlie | Web | 25. června 2011 v 15:38 | Reagovat

[Smazaný komentář] Síce ďakujem za upozornenie, ale, nehnevaj sa, trochu mi lezie na nervy, že mi vkuse opravuješ 2-3 malicherné chyby v 11 stranách textu a keď ja si čítam niečo od teba, tak nájdem v jednom texte najmenej 15 chýb a keby aspoň takýchto, ale našla som napríklad aj hneď s ˇ na n a to už je fakt trochu veľa, nemyslíš?? preto ti to ani nekomentujem
Nemyslím to zle ani sa nehnevaj, ale fakt mi lezie na mozog, keď ma niekto napomína a robí to ešte horšie ako ja, a dokáže ma to vytočiť do zúrivosti

2 Emily Emily | Web | 27. června 2011 v 0:30 | Reagovat

Já osobně jsem ráda, když mi někdo chyby řekne, abych je tam neměla.. ale čj vs sj - to fakt nedávám :-) tak se tady neperte a neřešte to :-) chyby dělá každý 8-O

3 Arynka - SB Arynka - SB | 30. června 2011 v 18:34 | Reagovat

Zaujímavá predstava... stretnúť sa s mladým (a krásnym) lordym Voldym, keď ešte nemá v úmysle vládnuť svetu (či? A inak o čo išlo Voldemortovi? Chcel sa zbaviť humusákov alebo čo? )

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama