Až do smrti 2/2

25. června 2011 v 16:16 | Charlie |  Jednorázovky
2. časť :D dole obodujte :D
Ráno ma zobudila Minerva. Obliekla som sa do včerajšieho oblečenia nasledovala som ju na raňajky. Možno by som tu ani sama nezablúdila, ale nemienila som to zisťovať. Nabrala som si do misky jogurt a cereálie, a s chuťou som sa najedla.
Dnes som sa tu cítila lepšie ako včera. Dokonca som si začínala pripadať ako doma. Zrazu sa pri nás objavil Dumbledore s rozvrhmi.
"Slečny McGonagallová a Connorová, príďte po raňajkách ku mne. Do Šikmej uličky pôjdete mojím krbom," povedal nám a podal nám rozvrhy. "A pre vás, slečna Connorová, mám to doučovanie. Pán Riddle vás bude čakať dnes v mojom kabinete."
Prikývla som. Všimla som si Ako na neho Minerva pozerá so zbožnou úctou a to ma donútilo pousmiať sa.
"Tak rýchlo dojedz, nech môžeme ísť," popohnala ma Minerva.
Tak som do seba rýchlo nahádzala raňajky a trielila za ňou do Dumbledorovej pracovne.
Poviem vám isť niekam Hop-Šup práškom nie je najlepší nápad hneď po raňajkách. Ale prežila som s obsahom žalúdka tam, kde patrí. Len som vyliezla z krbu, už ma Minerva tiahla od obchodu k obchodu. Nakúpili sme všetky knihy, habity, prísady do elixírov, veci na písanie, proste všetko. Nakoniec aj hory normálneho oblečenia a posledný zostal prútik.
Považovala som to za skutočnú skúšku, či som naozaj čarodejnica. Spomenula som si na Harryho obavy, keď si vyberal ten svoj, prútik rovnaký, aký mal teraz chlapec, ktorý sa mi až nenormálne zapáčil. O pol hodinu sme vychádzali z obchodu a ja som si niesla novučký prútik z lipy s vlasom z chvosta jednorožca. Takmer som sa nad tým rozplývala.
Ale to už ma Nerva, ako som jej časom začala hovoriť, tiahla späť do Deravého kotlíka a na Rokfort. Vrátili sme sa práve včas, pretože do Dumbledorovej pracovne v rovnajkej chvíli vošiel Tom. Premeral si ma chladným pohľadom a mňa striaslo. Rada by som vedela, kam sa podela tá jeho hrejivá galantnosť, ktorou ma zasypával včera.
"Výborne," potešil sa profesor. "Vaše veci pošleme do izby," mávol prútikom a hromada tašiek zmizla. "A vy dvaja si môžete nájsť pekné miesto na doučovanie," mrkol na mňa a na Toma.
Tom sa zvrtol na podpätku a vyšiel z kabinetu. Pochopila som, že mám ísť za ním, a tak som išla. Zastavil až pred vybranou triedou a vošiel. Takmer mi pred nosom zabuchol dvere.
"Hej!" pohoršila som sa. "Kto ťa vymenil? Ja som stále to isté dievča!" hnevala som sa.
"Nie si poriadna čarodejnica," odfrkol si. "A naviac si v Chrabromile. Čo po mne vlastne ty môžeš chcieť?"
"Trochu úcty, ktorú si každý človek zaslúži. Nič som ti nespravila," bránila som sa. "Zatiaľ," dodala som.
"Čo by si mi ty mohla spraviť?" vysmieval sa mi. "Veď ani nevieš čarovať."
Podišla som k nemu a strelila som mu facku. Bolo mi jasné, že som to nemala robiť, ale zaslúžil si to. Zrazu som v ňom zazrela to driemajúce zlo.
"Som žena a ty si len chlap, ktorý by si mal vážiť, že sa jej zapáčil, nie ju urážať," zhodila som mu hrebienok z hlavy. "A teraz sa ukáž aký si v skutočnosti chlap a vráť mi to!" vyzvala som ho a čakala som, čo bude.
Vlastne som sa aj dosť bála, vedela som čoho všetkého je schopný. Ale prekvapil.
Zrazu ku mne rýchlo podišiel tie posledné dva kroky, ktoré som od neho ustúpila a tvrdo ma pobozkal.
"Uznávam iné rebríčky," povedal, keď sa odtiahol. "Žena by sa mala podriadiť mužovi."
"Nechaj si snívať," usmiala som sa škodoradostne. "Ale nebozkávaš zle."
Zvraštil obočie.
"Tuším sa klobúk pomýlil. Ty si mala byť v Slizoline," povedal svoje úvahy nahlas.
"Keby som bola Slizolinčanka, lízala by som ti podradne topánky. Na niečo takéto má odvahu len Chrabromilčan," odpovedala som mu.
Vytiahla som sa k jeho tvári a vrátila som mu bozk.
"Páčiš sa mi," priznal. "Dokonca aj ten tupec Abraxas si toho všimol. Čo, on ťa uznal za krásnu! A ver mi, jeho stupnica je veľmi náročná."
"Beriem to ako kompliment," uškrnula som sa. "Ale my sme tu pre niečo iné. Nie kvôli komplimentom a pokusom zviesť jeden druhého. Mal si ma doučovať," pripomenula som mu.
"Máš odvahy až to nie je zdravé," pokrútil hlavou. "Veď ti zrazím hrebienok," uškrnul sa. "Sleduj! Wingardium Leviosa," predviedol mi a stolička sa vzniesla. "Skús to," vyzval ma.
Spomenula som si na Hermionino poučovanie Rona. Vytiahla som z vrecka nových obopnutých riflí, kto by veril, že v tejto dobe majú také sexy nohavice, svoj nový prútik a predviedla som mu Hermionino vyučovanie. Sama som sa čudovala, že stolička, na ktorú som mierila vzlietla. A Tom tiež pučil oči.
Po niekoľkých spoločných hodinách ma Tom uznal za veľmi talentovanú. Moja nevídaná schopnosť čarovať mi u neho vydobyla nečakanú úctu. A netreba dodávať, že sme sa časom viac a viac zbližovali. Až nakoniec sme väčšiu časť doučovania trávili pery na perách, niekde na lavici, v lepšom prípade na zemi. Ale tam som ho za jeho nespokojných protestov vždy zastavila.
Až pridobre som si uvedomovala do koho som sa zamilovala. A popravde, začínala som spriadať plán.
Pomaly sa blížili Vianoce a ja som jeho doučovanie potrebovala čím ďalej menej. Pomaly som sa zžila s identitou Charlotty Connorovej. Len niekedy som si uvedomovala, že mi chýba moja rodinka. Ale potom mi došlo, že nikto z nich sa ešte ani len nenarodil. A Tom dostatočne odvádzal akýkoľvek môj chmúr do zeme zabudnutia sám sebou.
Aj on sa časom prehryzol tým, že som v Chrabromile. Svojím spolužiakom dostatočne vysvetlil, čo ich čaká, ak tým do neho budú rýpať, a chvíľami sa dokonca zdalo, že na môj červeno-zlatý pôvod zabúda. Aspoň, keď sme boli spolu sami.
Niekedy som si bola istá, že urobí čokoľvek, len aby mi vyhovel. Inokedy bol zase zanovitý a hodiny sa so mnou hádal aj o tom, či sa budeme spolu učiť elixíry alebo čarovanie. Preto som si ním nikdy nemohla byť istá.
Prekvapil ma, keď mi zaviazal oči a odviedol ma do Núdzovej miestnosti. Tú som mu paradoxne ukázala ja. Vynútila som si, aby mi ukázal gobelín Barnabáša bláznivého a ja som mu za odmenu ukázala Núdzovú miestnosť. Neskôr ma napadlo, či nie som práve ja zodpovedná za to, že práve tam skryl jeden z horcuxov.
Ale tentoraz tam chcel so mnou osláviť moje narodeniny. Keď zistil, že som od neho o pár mesiacov staršia, ponosoval sa ešte týždeň. Ale nečakala by som, že ma bude chcieť prekvapiť.
Núdzová miestnosť bola krásna, aj keď jej panovala zelená, strieborná a čierna. Nechal škriatkami priniesť vynikajúce jedlo a víno. Hrala krásna hudba, na ktorú ma galantne pozval k tancu a nakoniec som sa nenápadne nechala zviesť a odovzdala som sa na zvyšok noci do jeho rúk.
Po Vianociach však romantické hodinky skončili. Nie preto, že by som mu tým, že ma už mal nebola vzácna, po každýkrát sa so mnou miloval rovnako láskyplne a nežne, ako prvýkrát. Stalo sa niečo iné, čo mu bralo všetok voľný čas. Ja som len tajne dúfala, že sa mi ho všetkým tým, čo sme spolu zažili podarilo aspoň trochu ovplyvniť a nedialo sa na Rokforte naozaj to, čo som si myslela, že sa deje.
Dúfanie mi nepomohlo. To som zistila približne v polovici marca, keď som pred veľkým zrkadlom na druhom poschodí našla skameneného chlapca. Hneď som vedela koľká bije a takmer som sa rozplakala.
Pri chlapcovi ma našli študenti, ktorí ihneď zavolali profesorov. Samozrejme by som bola prvá podozrivá, keby sa za mňa nepostavil Tom s tým, že som od neho odišla len pred pár minútami, a toto by som nestihla. Dippet mu bez váhania veril a ja som len neveriacky pozerala. Nemohla som si nevšimnúť podozrievavého pohľadu profesora Dumbledora, ktorý smeroval na Toma.
Dippet Tomovi kázal ma odviesť do Nemocničného krídla, aby mi dali niečo na upokojenie. Tom ma chytil okolo pliec a poslúchol. O chodbu a pol vyššie som sa mu vytrhla a vošla som do nepoužívanej triedy. Tom začudovane vošiel za mnou a zavrel dvere.
"Viem, že si to bol ty," povedala som mu potichu, ale preto to znelo ešte obviňujúcejšie. "Teda nie priamo ty, ale tvoj nový domáci maznáčik," bleskla som po ňom znechuteným pohľadom.
"O čom to..."
"Nehraj sa na neviniatko!" skočila som mu do reči. "Proste to viem, nepátraj po tom ako! A láskavo mi nelez do hlavy!" zakázala som mu, ako už asi stokrát predtým.
"Charlotta, čo tým myslíš?" spýtal sa.
"Viem, že si z Tajomnej komnaty, ktorú pred tisíc rokmi postavil Salazar Slizolin, s ktorým si navyše príbuzný, vypustil baziliska. Ten má z hradu vypudiť všetkých muklovských čarodejníkov."
"Charlotta..." vydýchol bezradne, na viac sa nezmohol.
"Nie je to posledná príšernosť, ktorú urobíš, ale ja som tak trochu tajne dúfala, že keď si so mnou neurobíš to," vyčítala so mu. "Uvedomuješ si, že ja som tiež mukel? Že po mne tá obluda pôjde tiež?" hrala som mu na city.
"Po tebe nie, zakázal som mu to!" zvýšil hlas.
"A čo ak sa mu pripletiem do cesty a náhodou mu pozriem do očí? To som pre teba taká postradateľná?"
Zatvoril oči.
"Nič sa ti nestane," vydýchol potichu. "Ale nich sa treba zbaviť."
"Ale ja som jedna za nich!" zrúkla som.
"Nie, to nie si!"
"Ale som! Som taká istá ako ten chlapec, čo dnes našťastie nezomrel! Patrím k nim! Ak majú zomrieť kvôli svojmu pôvodu oni, mala by som zomrieť aj ja!"
"Nezomrieš! To nedovolím!" kričal rovnako ako ja.
"Zabiješ ma sám," obvinila som ho potichu.
Tom sa šokovane nadýchol.
"Možno to tak nechceš, ale raz to tak určite bude," hovorila som ďalej. "Teraz si to ešte neuvedomuješ, ale raz ti to dôjde. Uvedomíš si, že ti zavadziam a zbavíš sa ma."
Podišiel ku mne, ale ja som ustúpila. Ustupovala som pokiaľ ma nezastavila stena. Potom už mu nič nezabránilo, aby sa ma dotkol. Pohladil ma po tvári.
"Nechcem, aby sa z človeka s tvojím talentom, ktorý by mohol pomáhať, stala príšera. Z človeka, ktorého milujem," povedala som mu pošepky. "Odvolaj baziliska."
Sklonil sa ku mne a pobozkal ma. Nástojčivo a hladne, akoby si zrazu uvedomil moju smrteľnosť a to, že o mňa môže kedykoľvek prísť. Bozkával ma, akoby sa chcel ubezpečiť, že som tam pri ňom a nezmiznem.
"Som jedna z nich," zopakovala som mu, keď ma nahú pokladal na zem na svoj habit. "Odvolaj baziliska a zatvor komnatu, než niekoho zabiješ," požiadala som ho. "Než zabiješ mňa," v podstate som ho vydierala.
"Urobím to," sľúbil opantane, ale ja som mu verila.
Ani som vtedy nevedela, akú pravdu som mu hovorila.
Tom baziliska naozaj odvolal a Tajomnú komnatu zavrel. Chlapca oživili a nič vážne sa nakoniec nestalo. A ďalších pár týždňov bolo proste úžasných. Tom ma obiehal a staral sa o mňa ako o kráľovnú. Vtedy mi nenapadlo, že sa len snažil odviesť moju pozornosť. Neklamal, mne by neublížil. Len ktovie, ako dlho mu to vydrží.
Neskoro som zistila, že svoje plány nezanechal. A tak môj plán, ktorý začal práve predčasným zatvorením komnaty, bol proste odsúdený na zánik skôr, ako mohol naozaj zapôsobiť.
Uvedomila som si to na jednom zo Slughornových večierkov. Keď ho profesor ukončil a rozlúčil sa s nami, Tom ma poslal popredu a zostal s profesorom sám. Stačilo mi počuť tri vety a vedela som, čo sa deje. Horcruxy! Hneď mi zaplo, kam sa pred pár dňami vyparil. Nechcelo sa mi tomu veriť, no najskôr to proste bolo v ňom. Nešlo to zmeniť. Ale nevzdávala som sa.
Vedela som, kam chcel, aby som išla. Na naše miesto, hore na Astronomickú vežu. Išla som tam a čakala som ho. Už bolo takmer leto, a tak mi nevadilo, že tam stojím len v krátkych, ľahkých šatách, ktoré mi vybral on. Dokonca mi bolo v teplom vetríku príjemne. Aspoň na chvíľku som zabudla, o čom moja láska práve uvažuje.
Počula som klapnúť dvere a vzápätí ma objal okolo pliec.
"Kto to bol?" spýtala som sa ho vecne.
"Neviem, čo myslíš," pošepkal mi.
"Ale vieš! Tak mi povedz, koho si zabil?!" stále som hovorila potichu, ale v mojom hlase bolo počuť chlad a zlosť.
"Láska..."
"Neskúšaj to na mňa! A hlavne ma tak nevolaj! Na to má právo len muž, ktorý ma naozaj miluje a ktorý si to zaslúži. Ten sa volá Tom Marvoloso Riddle. Ale tým ty už nie si. Ty si lord Voldemort!" povedala som mu nenávistne.
Vykrútila som sa z jeho objatia, v ktorom ma ešte stále držal a odstúpila som od neho o niekoľko metrov. Vo vrecku som zovrela prútik, aj keď som vedela, že mi to na nič nebude. Proti nemu som nemala šancu.
"Odkiaľ to vieš?" spýtal sa ma pokojne.
"Ešte si sa nepoučil, že viem priveľa z toho, čo by som nemala vedieť?" spýtala som sa ho chladne. "Povedzme, že poznám budúcnosť tak trochu od slova do slova. Spravila som hlúposť, že som sa do teba zamilovala. Ale neľutujem toho. Možno bola ešte väčšia hlúposť nútiť ťa, aby si nakoniec nebol tým, čím si teraz. No to je jedno. Tu to aj tak skončí. Nedokážem ťa milovať takéhoto. Milujem toho Toma, ktorého som stretla 1. septembra na King's Cross. Nie lorda Voldemorta, ktorým sa teraz stávaš."
"Ja som stále ten istý človek," povedal mi.
"Nie, Tom, ty už teraz nie si človek," pokrútila som hlavou. "Povedz mi len jedno, miluješ ma teraz? Alebo, miloval si ma vôbec niekedy?"
"Miluje ťa!" zrúkol po mne. "Milujem ťa od prvej chvíle, čo si si na mňa trúfla. Zamiloval som sa do tej tvojej šialenej odvahy a trúfalosti."
Vykročil ku mne.
"Stoj!" upozornila som ho. "Zaútočím na teba!"
"Nie, to neurobíš," pousmial sa. "Nie preto, že by si sa ma bála. Si asi jediná, ktorá sa ma nikdy báť nebude," v očiach sa mu objavil ten povestný červený záblesk a mne bolo do plaču. "Nezaútočíš pretože vieš, že by to bolo k ničomu. Radšej zomrieš v náruči milovaného muža, aj keby to mal byť najväčší nepriateľ, než v boji s ním."
"To nie je pravda!" snažila som sa brániť.
"To nie je zbabelosť, Charlotta. To je láska."
"Čo ty vieš o láske?" vysmiala som sa mu.
"Všetko, čo si ma ty naučila," usmial sa tým krásnym úsmevom. "A preto musíš zomrieť. Pretože ma oslabuješ. Milujem ťa a to ma ohrozuje. Hrozí, že keby ti hrozilo od niekoho nebezpečenstvo obetujem za teba seba a to nie je pre moje plány najlepšie. Láska nie je dobrá. Možno je krásna a to tá naša bola. Ale láska je slabosť a ja musím, všetky svoje slabosti odstrániť. Tak sa na mňa nehnevaj, Charlotta. Proste ťa milujem. Dovoľ mi naposledy ťa pobozkať."
"Expelliarmus!" prikázala som svojmu prútiku.
Voldemort sa mi bez najmenšieho problému ubránil a pokračoval ku mne. Neobťažoval sa ma odzbrojiť. Bol si istý, že nič silnejšie na neho nepoužijem. A mal pravdu. Nedokázala som mu ublížiť. Prišiel až ku mne. Jemne mi zobral prútik a objal ma. Pobozkal ma so všetkou nežnosťou, ktorú v sebe mal. Asi naposledy, čo ju použil. Určite ju zabije spolu so mnou.
Nezabil ma hneď. Dlho ma len bozkával a v podstate si to užíval a ja s ním. Potom odkiaľsi vytiahol fľaštičku elixíru.
"Vypi to," prikázal mi mierne. "Nebude to ani trochu bolieť a ešte tu spolu budeme do rána."
Nechcela som to urobiť, ale aj tak som prehltla jed, ktorý mi stiekol do úst. Potom mi podal pohár vody.
"Pôsobí síce pomaly, ale vôbec ho neucítiš," hovoril, akoby sa ma snažil upokojiť. "Ale ty si odvážna až to nie je zdravé na to, aby si sa bála," usmial sa tým svojím krásnym úsmevom.
Aj ten sa asi stratí spolu so mnou.
"Nechcel som, aby to skončilo rýchlo. Chcem byť ešte chvíľu s tebou. Môžeme robiť, čo len chceš. Rozprávať sa, milovať sa. Máme na to celú noc."
"Len ma objímaj," požiadala som ho.
Znova sa usmial. Oprel sa o kamennú stenu a pritiahol si ma k sebe. Bol ticho a len ma objímal. No nie dlho. Nakoniec jeho pery skĺzli na môj krk a ruky sa vybrali k miestam, kde sa ma najradšej dotýkali. Odovzdala som sa mu, ako vtedy prvýkrát.
Nakoniec som s ním videla moje posledné svitanie, ale aj posledné svitanie Toma Marvolosa Riddla.
"Tom?" oslovila som ho ešte. "Podľa mňa je Rokfort najkrajší cez deň na jar," povedala som mu.
"S tebou bol krásny vždy. Milujem ťa," vyznal sa mi.
Naposledy ma pobozkal a ja som sa prepadla do bezodnej čiernoty.
Po jeho tvári sa skotúľala jedna jediná slza. Pohladil ma po chladnúcej pokožke.
"Až teraz som lord Voldemort, láska moja," pošepkal mi.
***
Vlak nadskočil na koľajniciach a to ma zobudilo. Z rúk mi padla kniha Harry Potter a Polovičný princ. Otvorila sa na pasáži, ktorú som si nepamätala. Zdvihla som ju a ešte raz som si prečítala slová, ktoré som predtým len rýchlo preletela pohľadom.
"Poznala som dievča," povedala profesorka McGonagallová. "Ak na svete existoval niekto, kto ho mohol ovplyvniť, niekto, kto v ňom dokázal vyvolať nejaké city. Koho dokonca miloval, bola to ona. Volala sa Charlotta Connorová. Bohužiaľ, nestihla ho zmeniť. Asi si uvedomil, že cíti cit, ktorý nenávidí. Že k nej cíti lásku. Nedokázala ho presvedčiť, aby sa z neho nestala príšera, naopak z neho tú príšeru nedopatrením urobila. Zamiloval sa do nej a preto bola prvá, ktorú zabil."
 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Emily Emily | Web | 25. června 2011 v 18:15 | Reagovat

Máš deset, hrozně se mi to líbilo!!! No fakt!

2 Chloe M. Raddle Chloe M. Raddle | Web | 30. června 2011 v 12:46 | Reagovat

Když jsem to četla poprpvé, tak... vlastně všechny ty pocity ani nedokážu vypsat. Musela jsem to číst znovu a znovu. A vždycky jsem slzela. Už jsem to napsala jednou, napíšu to ale třeba tisíckrát: je to dokonalé. Nádherné! :-)
V anketě jsem dala samozřejmě 10 ;-)

3 Katy Katy | Web | 3. července 2011 v 17:40 | Reagovat

10 z 10 krásná :-) .

4 seleneblack seleneblack | E-mail | Web | 16. prosince 2011 v 23:19 | Reagovat

Máš desinu...nedokážem popísať ako sa teraz cítim.....najlepšia poviedka na svete...Som spadla zo stoličky(a to úplne doslova....mám na to aj svedkov :D)Proste neskutočne nádherné

5 Charlie Charlie | Web | 17. prosince 2011 v 13:39 | Reagovat

[4]: ďakujem veľmi pekne :D strašne ma teší, že sa ti to tak páči

6 seleneblack seleneblack | E-mail | Web | 7. ledna 2012 v 17:35 | Reagovat

Prečítala som to páve druhýkrát a asi to prečítam ešte miliónkrát....úplne fantastické

7 Nicorette Nicorette | 21. ledna 2012 v 18:23 | Reagovat

Wau! To je slovo ktoré to vystihuje. Úžasné, na konci som mala slzy na krajíčku

8 Shin Shin | Web | 2. července 2012 v 11:59 | Reagovat

Čítam to už tretíkrát a už tretíkrát na konci plačem. Ono to je také krásne, ani to popísať nedokážem! V ankete určite 10, zaslúžila by si si aj viac bodov za túto poviedku... krásne, fakt

9 srses-harrypotter srses-harrypotter | 20. září 2013 v 17:28 | Reagovat

OMagocka

10 DOMINIKA DOMINIKA | 2. února 2017 v 19:50 | Reagovat

10000000000000000000000000000000000000000
WAUWAUWAUWAU ???  ???  ???

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama