35. kapitola - Neviem, ako ďalej

4. října 2011 v 1:55 | Charlie |  Budúca prítomnosť
Ahojte, všetci!

Ospravedlňujem sa z celého srdca, že som sem už viac ako dva mesiace nepridala ani riadok, ale proste som sa cez tie strááášne dlhé prázdniny nedokázala donútiť zmysluplne písať. Nehnevajte sa na mňa, aj tak sa cítim dosť previnilo.

Možno ste si mysleli, že som prestala písať, ale neprestala, stále sa snažím, len v poslednom čase som sa nedokázala vymačknúť. No, pred dvomi týždňami mi konečne začal akademický a zase chodím do školy. Teda mám zase pravideľný režim a sľubujem, že len čo si trochu utrasiem denný program nájdem si jedno-dve poobedia v týždni, kedy budem písať a budem sa snažiť, aby zase pribúdali kapitolky každý týždeň. Všetko sa uvidí podľa toho, za ako dlho si zvyknem na novú školu, nový spôsob učenia, na písanie domácich úloh, ktoré som si doteraz nikdy doma nerobila :D, doučím sa chémiu a vôbec na všetko. Absolútne chápem, ak som vás už teraz začala riadne nudiť. Tak k veci!

35. kapitola, je predposledná kapitola Stávky. Mohla byť posledná, ale ešte trochu pridám. No, príbeh Charlie a Siria nekončí a bude pokračovať druhou časťou, ako som už aj niekomu sľúbila. Nebudem predbiehať a ďalej už nič nenapíšem, aby ste sa nabudúce mali na čo tešiť.

Dúfam, že som vás neunudila k smrti :D

Vaša školou vyšťavená

Charlie :-*

Prajem radosť a chuť do čítania!


PS: Dúfam, že sa páči nový dizajn :D

"...Neviem, kedy sa vrátime," povzdychol som si.


Dlho netrvalo a do izby pribehol profesor Dumbledore a za ním Melanie. Odstúpil som od Charlie a prešiel som na druhú stranu jej postele. Profesor vytiahol prútik. Chvíľu nad ňou mrmlal nejaké zaklínadlá. Potom sklopil prútik a pozrel na mňa.

"Sirius, čo cítiš?" spýtal sa ma.
"Nič, pane. Akoby tam nebola. Dokážete je pomôcť?"
Dumbledore pokrútil hlavou.
"Zoberieme ju do Nemocničného krídla," rozhodol.
Znova mávol prútikom. S hlasným prásk premiestnil Charlie na ošetrovňu.
"Ale..." začala Lilly napol omráčene.
"Byť riaditeľom má svoje výhody," odpovedal Dumbledore na jej nedokončenú otázku. "Poďte všetci," vyzval nás.
Vybehol z izby. Lilly a Mel si zobrali župany a potom sme ho nasledovali.

"Pane, a čo Connorovci?" napadlo mi cestou po schodoch.
"Už som im dal vedieť," odpovedal mi riaditeľ. "Lilly, bude najlepšie, ak im pôjdeš naproti a odvedieš ich rovno do Nemocničného krídla. Melanie, nájdi profesorku McGonagallovú, má dnes službu."
Lilly aj Mel len prikývli a rozbehli sa opačnými smermi.

O ďalšie dve poschodia sme stretli Pomfreyovú a Nellu.
"Čo sa jej stalo, Albus?" spýtala sa Poppy.
"Neviem, Poppy. Upadla do hlbokého bezvedomia. Už je v krídle. Nepodarilo sa mi ju zobudiť," informoval sestru riaditeľ.
"Pre najmilostivejšieho Merlina," vyhŕkla madam Pomfreyová a okamžite sa rozbehla späť.

Do Nemocničného krídla sme dobehli bez ďalších slov. Charlie bezvládne ležala na jednej nemocničnej posteli. Takmer mi to vytrhlo srdce vidieť ju tak. Bol som pri nej prvý.
"Black, tu prvotriedne zavadziaš," vyhnala ma Pomfreyová.
"Nie, Poppy, ak niekto dokáže zistiť, či sa Charlotta zobúdza, je to jedine Sirius," napomenul ju Dumbledore. "Chlapče, snaž sa," dodal potichu.

Prikývol som. Sadol som si k Charlie a chytil som ju za ruku. Necítil som nič, ani záblesk jej citov, ani náznak, že by sa preberala. Nič. Do očí sa mi tlačili horúce slzy. Nella sa postavila ku mne a chytila ma za rameno.

Po štvrť hodine prišla do Nemocničného krídla Melanie s profesorkou McGonagallovou. Dumbledore jej všetko potichu vysvetlil. Potom poslal Nellu pre Maxa. Jej miesto za mojím chrbtom zabrala Mel.

Madam Pomfreyová pobehovala medzi skrinkami a Charlie, a snažila sa jej pomôcť. Bez úspechu. Po ďalšej štvrť hodine sa akoby vzdala a išla k Dubledorovi a McGonagallovej. Z ich rozhovoru som počul len niečo o Charlienej mame a svätom Mungovi.

Nakoniec sa do Nemocničného krídla konečne dorútili Connorovci aj s Maxom. Pani Connorová bola ešte bledšia ako jej dcéra a jej manžel sa len sťažka držal na nohách. Max hádzal zúfalé pohľady na svoje dvojča a na mňa. Dumbledore si Charliených rodičov odviedol bokom. Po chvíli zavolal na mňa.

Vstal som od Charlie a prenechal svoje miesto Maxovi. Pomaly som prešiel k Dumbledorovi.
"Sirius, ako je to s tým vaším prepojením?" spýtal sa ma ihneď profesor.
Pozrel som najprv na jej rodičov. Potom som sa zhlboka nadýchol.
"Je to Spojenie aur. Charlie hovorila, že o tom viete, pani Connorová," povedal som potichu.
"Áno viem," prikývla. "Písala som jej o tom, ale bola to len moja a jej domnienka," odpovedala.
"Je to pravda," ubezpečil som ju. "Zistili sme to na..." zasekol som sa.
Sakra, ako mám Charlieným rodičom povedať, že si to Charlie overila, keď sme sa milovali? uvažoval som rýchlo v duchu. Toto je šialené!
"Sirius, viem, že s Charlie spolu spávate," voviedla ma pani Connorová do ešte väčších rozpakov.
"Ale ja to neviem!" zavrčal pán Connor.
"Jonathan, toto teraz nie je na mieste. Sirius by nám mohol veľmi pomôcť," zarazila ho pani Connorová a znova sa otočila na mňa. "Zistili ste to, keď..." začala, ale ani jej sa to nepodarilo povedať.
"Keď sme sa uzmierovali," povedal som rýchlo. "Cítim jej pocity a no... vtedy aj jej myšlienky."
Zrejme som sa prvýkrát za život poriadne červenal.
"Spojenie aur," prikývla. "Ako sa cíti teraz?"
"Práveže, teraz z nej necítim vôbec nič. Ale z tých snov bola vystresovaná, vystrašená, uberalo jej to energiu..."
"Albus, hovorí o tých snoch, čo ste pred chvíľou spomínali?" prerušila ma pani Connorová.
"Áno, o tých," prikývol riaditeľ.
"Takže naša dcéra má v snoch vízie?" overil si ešte raz pán Connor.
Nečakal na potvrdenie, hneď pokračoval.
"Vízie sú dosť nebezpečné. Jedno naše oddelenie sa nimi zaoberá už veľmi dlho a stále ešte nič nevedia."
"Videl som ju už v takom stave, ako bola, keď som k nej pribehol," zaplietol som sa do toho znova. "No, o pár chvíľ sa z toho prebrala. Vtedy sa jej snívalo, ako Voldemort mučí Melanie, aby zistil, kde sa Charlie skrýva," stíšil som hlas. "Podľa veku Mel a Luciusa Malfoya by som povedal, že sa to stane tak za dva-tri roky. Ale nie som si istý."
"Rozprávala ti tie sny?" spýtal sa ma Dumbledore.
"Nie, nerozprávala," uhol som pohľadom pred všetkými. "Všetky mi ich predvčerom ukázala."
"Ukázala?" nechápal pán Connor. "Ako ukázala?"
"Premietla mi ich v myšlienkach," povedal som dosť krotko.
"Počkaj! Ak tomu dobre chápem, jej myšlienky vidíš len, keď spolu spíte?!" vyštekol po mne pán Connor.
Prikývol som.
"Ty si spal s mojou dcérou, keď je v takomto stave?!" hneval sa.
"Jonathan, mierni sa," napomenula ho pani Connorová. "Ten chlapec nič zlé neurobil. Neublížil by jej. A ako poznám našu dcéru, nedala mu na výber."
Vďačne som na pani Connorovú pozrel.

"Albus, máte nejakú teóriu?" spýtal sa pán Connor riaditeľa o poznanie miernejšie.
"Neviem, Jonathan. Pokúsil som sa jej vojsť do mysle, ale nedostal som sa dnu. Akoby používala veľmi silnú oklumenciu. Učila sa to niekedy?"
"Nie," odpovedal mu pán Connor.
"A nejaké dedičné vlohy?" skúšal profesor.
"Pokiaľ vieme ani v jednej z našich rodín nemal nikto výnimočné vlohy na oklumenciu," odpovedala mu pani Connorová.
"Tak tu zostáva predpoklad, že je to ďalšia časť Charlottinej zvláštnej schopnosti," uvažoval profesor.
"A čo teraz?" spýtal som sa zúfalo.
"Tu jej nikto nepomôže," pokrútila hlavou pani Connorová. "Okamžite ju prevezieme k Mungovi, kde bude pod stálym liečiteľským dozorom. Určite na niečo prídeme," upokojovala ma.
"Môžem ísť s vami?"
"To záleží od riaditeľa," naznačila a ja som pozrel na Dumbledora.
"Myslím, že ťa tu pár dní môžeme postrádať," povolil.
"Ďakujem," pousmial som sa.
"Max?" zavolala pani Connorová na svojho syna.
Max sa zdvihol z postele a podišiel k nám.
"Viete, čo je s Charlie?" spýtal sa so zúfalstvom v hlase.
"Nie, ešte nie," pokrútila jeho mama hlavou. "Berieme ju k Mungovi. Ideš s nami?"
"Idem," prikývol a vrátil sa k Charlie, Nelle, Mel a Lilly.
"Môžem?" naznačil som smerom k nim.
Riaditeľ prikývol. Prešiel som k Charlie a Max ma pustil späť na moje miesto.

"Vedia, čo jej je?" spýtala sa ma Lilly.
"Nevedia, pani Connorová ju berie k Mungovi. Ja a Max ideme s nimi. Lilly, prosím, zbehni mne a Maxovi po nejaké oblečenie a môj prútik. Neskôr povedzte Jamesovi a Removi, čo sa stalo a kde sme. Neviem, kedy sa vrátime," povzdychol som si.
Lilly prikývla a vybehla z Nemocničného krídla.

Pozrel som do Charlienej bledej tváre. Anjelik môj, nerob mi to, pomyslel som si. Stále som z nej nič necítil. Bolo to, akoby mi odišla niekam strašne ďaleko.

Connorovci sa znova pustili do diskusie s Dumbledorom a madam Pomfreyovou, aby aspoň nejako zmysluplne zaplnili čas, kým nám Lilly prinesie oblečenie. Tá bola späť v rekordnom čase a zadýchane nám obom podávala rifle a tričká. S Maxom sme zaliezli za závesy a prezliekli sme sa z pyžám.

"Tak môžeme ísť?" spýtala sa pani Connorová, keď sme sa znova ukázali.
Obaja sme prikývli.
"Môžete sa premiestniť priamo odtiaľto," povolil Dumbledore. "Zruším nachvíľu bezpečnostné kúzla. Len chlapci ešte nezložili skúšky," upozornil manželov Connorovcov.

Pán Connor prikývol a podal mne a Maxovi ruku. Pani Connorová sa postavila k Charlie a opatrne ju chytila za plece. Pár sekúnd som sa cítil, akoby sa ma niekto snažil pretlačiť cez úzku rúru a potom som sa ocitol na bielo-zelenej chodbe.
"Ste obaja v poriadku?" spýtal sa nás pán Connor.
Prikývli sme.
"Kde je...?" začal som, ale z dverí pred nami vykukla pani Connorová.
"Je dnu," odpovedala mi. "Idem nájsť liečiteľov, vy si zatiaľ spravte pohodlie v čakárni. Bude lepšie, ak nebudete zavadzať," usmernila nás k dverám na opačnom konci chodby.
Všetci traja sme pokrčili ramenami a odišli sme prikázaným smerom.

V čakárni vládla hustá atmosféra. Max sa natiahol na lavicu a dlho si pretieral spánky. Pán Connor sa zúfalo zosunul na sedadlo a nejavil známky vnímania okolia. Ja som nedokázal nečinne sedieť. Prechádzal som hore-dole po čakárni a snažil som sa v spomienkach zistiť, či mi neušiel nejaký dôležitý detail, ktorý by jej mohol pomôcť.

Neskôr som si všimol, ako si Max a pán Connor vymieňajú veľavýznamné pohľady. To pre mňa, ani neviem prečo, nevyzeralo veľmi dobré. A ešte horšie bolo, keď sa Max postavil a s výhovorkou: "Idem zohnať kávu," odišiel z čakárne.
Pán Connor ešte pár minút pokojne sedel, ale potom prišlo to, na čo som čakal.

"Ako dlho už spávaš s mojou dcérou?" spýtal sa ma pokojným hlasom, aký Charlie používa, keď v nej vrie.
"Pán Connor, ja..." chcel som sa z toho vykecať.
"Proste mi len odpovedz, Sirius."
"Pár mesiacov," povzdychol som si.
"Koľko presne je pár mesiacov?"
"Od polovice novembra," odpovedal som presne.
"Povedz mi prosím, že si bol jej..."
Pokrútil som hlavou skôr, než stihol dopovedať.
"Mal som to vedieť aj sám," povzdychol si pán Connor. "Radšej mi povedz o tých snoch," vyzval ma.
Vydýchol som si, keď som sa dostal na pevnejšiu pôdu. Poviem vám, nie je jednoduché rozprávať sa s otcom vášho dievčaťa o sexe.

Porozprával som mu, ako sa Charlie cítila pri tých snoch. Snažil som sa vyhýbať tomu, o čom sny boli, predsa len som nemal právo rozprávať mu o tomto. Pána Connora zaujalo, keď som nedopatrením spomenul, že sny neboli v časovej postupnosti ani na seba nijako nenadväzovali. Zaujalo ho to natoľko, že ma zabudol dusiť pohľadom a zabral sa do vlastných myšlienok.

Sadol som si na opačný koniec čakárne a čakal som na Maxa s kávou. Ten sa pre istotu objavil až o pol hodiny. Našťastie niesol aj tri hrnčeky kávy, takže si odo mňa nevyslúžil spŕšku nadávok.

"Posiela ju mama," oznámil mne a pánovi Connorovi.
Zbystril som.
"Hovorila, že ešte na nič neprišli. Ale máme byť trpezliví. A ešte povedala, že ak chceme, môžeme ísť domov vyspať sa, celú noc budú robiť Charlie nejaké testy a je si istá, že do rána sa určite nepreberie."
"Čo myslíte chlapci?" spýtal sa pán Connor na náš názor.
"Chcem tu zostať," povedal som.
Max len prikývol. Pán Connor pokrčil ramenami a zobral si od neho kávu.

"Tu máš," prišiel Max ku mne a podal mi posledný hrnček.
"Ďakujem," poďakoval som sa a odpil som si z horkého nápoja.
"Čo je?" spýtal sa Max, keď uvidel moju grimasu.
"Veril by si, že keď z hrnčeka pije najprv Charlie, chutí mi káva lepšie," nadhodil som.
"Ak chceš, ja ti odpijem," ponúkol sa Max s úškrnom.
"Myslím, že ti chýbajú isté prednosti," vrátil som mu.
"Ako vieš?"
"Vidím. Nemal by si si čo dať do Charlienej podprsenky," mrkol som na neho.
"A preto ti chutí jej káva lepšie?"
"Jasné!" usmial som sa, ale úsmev ma hneď prešiel. "Ale nie," povzdychol som si. "Nevieš si predstaviť, ako tvoja sestra chutí."
"Ani si to nechcem predstavovať," zatváril sa Max zhnusene.
"Akoby si ochutnal skoré letné ráno," hovoril som ďalej pohľadom zabodnutým do diaľky. "Trochu čokoládovo a trochu ako zelené jablko..."
"Sirius!" prerušil ma.
"Hm?" pozrel som na neho trochu zmätene.
"Nechcem to vedieť," zopakoval mi.
Rýchlo som pokrútil hlavou.
"Prepáč, zasníval som sa."
"Ako sa vôbec cítiš?" spýtal sa starostlivo.
Znova som si odpil z kávy. Potreboval som chvíľu času, aby som si rozmyslel, ako mu odpovedať.
"Akoby zo mňa niekto kus odtrhol," povedal som nakoniec.
"Odtrhol?" nechápal Max.
"Ja neviem," pokrčil som ramenami. "Proste sa bez nej necítim celý."
"Ale keď ste sa rozišli..."
"Aj vtedy som sa tak cítil, len to na mne nebolo vidieť. Ale hlavne vtedy jej nič nebolo. Bola tam a v poriadku. Teraz netuším, ako sa cíti. Neviem, či bude v poriadku. Neviem, kedy sa preberie. To mi veľmi na istote nedáva."
"Ty moju sestru fakt miluješ," povedal Max takmer neveriacky.
"Keby som nebol na nervy, poviem ti dobré ráno," uškrnul som sa na neho.
"Nie, ja to myslím vážne," bránil sa Max. "Dobre, viem, že máš moju sestru veľmi rád. Celý rok to dokazuješ. Sakra, poznám Charlie lepšie ako seba, takže viem aj, že sa s tebou cíti dobre. A poviem ti pravdu, stačilo mi raz v nesprávnu chvíľu ísť okolo Myrtiných záchodov a je mi jasné, že vám to klape dostatočne dobre, aby som sa neodvážil nepriblížiť k miestnosti, v ktorej ste vy dvaja sami. Ja neviem, proste ma nikdy nenapadlo, že to bude takto."
Podvihol som obočie.
"Ako takto?" spýtal som sa.
"No, že sa do seba fakt vážne zamilujete. Myslel som si, a nielen ja, ale my všetci sme si mysleli, že to bude len pobláznenie. Že vás to tak do roka prejde. A čoby do roka! Nerátali sme ani s tým, že spolu vydržíte do Vianoc a nie ešte, že sa do seba fakt vážne zamilujete, a budete prežívať niečo takéto," pokrčil na záver ramenami.
"Max, ja Charlie fakt vážne ľúbim. Veľmi ľúbim. Je zbytočné ti to tu rozprávať, nepochopil by si to. Musel by si byť v mojej koži."
Max chápavo prikývol a už nepovedal ani slovo.


Zostali sme v čakárni až do svitania bez akejkoľvek správy. Max sa párkrát pokúsil nadviazať aký-taký rozhovor, ale vždy narazil na ignorovanie odo mňa alebo svojho otca. Okolo štvrtej ráno sa teda nadobro vzdal a natiahol sa na lavicu. Chvíľu po ňom si ľahol aj pán Connor, no na ňom, narozdiel od Maxa, bolo vidieť, že zaspať nedokáže. Ja som sa o to ani nepokúsil. Nezazlieval som Maxovi, že spí. Naopak som mu závidel, že aspoň na chvíľku unikne z napätej atmosféry v čakárni.

Doteraz som prežil pár najhorších hodín vo svojom živote a vedel som, že ďalšie budú nasledovať. Takmer som sa pomuklovsky modlil, aby to naozaj boli len hodiny. Aby sa Charlie o pár hodín prebrala a táto nočná mora skončila. Želala si to každá bunka môjho tela.

Bolo to strašné, nečinne čakať, kým niekoho napadne, že sa o ňu bojíme a nemôžeme nič urobiť. Že ja sa o ňu bojím a jediné, čo môžem spraviť je čakať, pretože aj tak nič iné nezmôžem. To bolo na tom najhoršie. Nič nevedieť. Nemôcť nijako pomôcť. Užieralo ma to. Už som si nevystačil ani s prechádzaním po čakárni. Za túto noc som musel našliapať celé kilometre, ale nedokázal som usedieť. Sedenie bolo ešte horšie. Keď som si sadol, pripadal som si, akoby som sa vzdával.

Na svitaní som sa v podstate aj vzdal. Vyšiel som do ponurej nemocničnej chodby. Všade bolo pusto. Nikde ani nohy. Doslova chodba duchov. Donútil som sa nezastaviť pred dverami, za ktorými bola Charlie, ale pokračoval som ďalej. Po schodoch som zišiel na medziposchodie k veľkému oknu. Čelom som sa oprel o studenú sklenenú tabuľu. Snažil som sa na nič nemyslieť, len sa sústrediť na pomalé zmeny farieb na oblohe. Po čase som si uvedomil, že mi po tvári stekajú studené potôčiky slanej vody. Zotrel som jednu kvapku a pozrel som na zvyšky vody, ktoré mi na prstoch. Nepostrehol som, kedy mi začali z očí tiecť slzy. Myšlienkami som sa snažil byť kdekoľvek inde, len nie v Charlienej nemocničnej izbe. Zrejme museli napätie a strach vo mne vyvrcholiť, a našli si cestu von cez moje slzné kanáliky. Odopierali mi myslieť na všetko, okrem Charlie. Vzdal som sa a podvolil som sa vôli sĺz. Nechal som svoju myseľ zaplaviť Charlienými obrazmi. Len som spomínal a plakal.

Tak ma tam, možno po hodine, možno aj po dvoch, našla pani Connorová. Položila mi ruku na plece a čakala, kým sa k nej neotočím. Nemusela by ani nič hovoriť, jej výraz hovoril za všetko, ale ja už som nemal silu ani ďalej plakať.
"Nezobudila sa," povedala pani Connorová veľmi potichu. "Nezobudila sa a zrejme sa dnes ani nezobudí."
Do očí sa jej tlačili slzy. Nemusel som sa pýtať, pokračovala sama.
"Boli pri nej najlepší liečitelia v nemocnici a nevedia si s ňou rady. Môže sa zobudiť o pár dní, ale aj nikdy. Nič nevedia."

Len som prikývol. Inšie som už nevládal. Ak bola pre mňa Charlie pred pár hodinami veľmi ďaleko, teraz nás delila priepasť, cez ktorú nevedie most a nedá sa ju obísť. Neznášal som vlastnú bezmocnosť. Nenávidel som seba, ju aj všetkých liečiteľov, ktorí jej nedokážu pomôcť. Nenávidel som celý svet.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Kath* Kath* | 4. října 2011 v 16:41 | Reagovat

Neomlouvej se :-) je to v pohodě.Já už jsem si myslela že se ti něco stalo :-D .Mám trochu mezery takže si půjdu přečíst celou povídku od znova :-D  ;-) .

2 Siska Siska | 4. října 2011 v 22:32 | Reagovat

no páni! skvelé to je :-D :-D naozaj :-) a to je v pohode, že si písala tak dlho. veď aj mne sa niekedy stáva, že mám skrat... hlavne, že si túto kapitolu dopísala ;-) veľmi peknééé :-D

3 Emily Emily | Web | 7. října 2011 v 7:53 | Reagovat

Téda.. Takže za prvé, jsem opravdu opravdu ale opravdu nadšená, že si s tím nesekla. Ani nevíš, si moje vlastně nejbližší blog esbéčko, to asi ani nevíš, co? ;) Jinak design je super, akorát když čtu, tak si to musím vždy myší zabarvit, aby se to dobře četlo, ale to neva, je to super a vypadá to bezva. O škole mi radši ani nemluv, teď to máme tak rozházené do celého týdne, že si nemůžu najít ani normální práci... Jinak já měla taky takovou více méně přestávku přes prázdniny, protože jsem byla fuč a měla jiné starosti, tak ti rozhodně nic nevyčítám. Jen jsem vážně ráda, že jsi zpět. Kapitolka je vážně super a opravdu to nemůže být poslední, to máš pravdu. Jsem zvědavá, jak to ukončíš... Co se týče té mé povídky, tak tam u konce ještě opravdu nejsme, chystám překvapivý zvrat, tebe možná i potěší.. uvidíme, jo a jsem moc ráda, že sis to přečetla a zhodnotila, docela mi na tom záleží. Jinak promin, že komentuju až teď, ale měla jsem spousty  práce. Teď jdu asi něco napsat ;) Nemůžu totiž spát... papa a moc se těším na další, ten příběh je geniální.

4 Frau Frau | Web | 11. října 2011 v 19:19 | Reagovat

Som rada že si definitívne neskončila :) Inak pekný dess . Viem aké to je keď človek chodí do školy a musí mať aj iné povinnosti (v mojom prípade by som najradšej sedela na počítači a písala ) A tá poviedka k tomu bola skvelá naozaj ;) takže teším sa na ďalšiu tvorbu

5 Arya Arya | E-mail | Web | 13. října 2011 v 17:40 | Reagovat

Pane bože, ani nevieš aká som rada že si sa vrátila... v zozname SB som ťa už mala ako mŕtva? Och, taký blbý koniec! Už sa teším na pokračovanie. A dúfam že finálny end bude HAPPYEND :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama