Epilóg

6. listopadu 2011 v 23:54 | Charlie |  Budúca prítomnosť
Tak a je to tu... Neverila som, že to niekedy príde. Trvalo mi to takmer dva roky.
Sakra, čo to tu píšem?! Ja sa strašne teším!!! :D Je tu epilóg!!! :D :D :D
Tí, čo ma trochu poznajú vedia, že ešte nekončím :D takže sa tešte.... Len neviem kedy začne druhá časť. Musím nájsť inšpiráciu, múzu aj čas, ale ja sa nevzdám :D
Ospravedlňujem sa za tento epilóg, je to trochu obohrané, no nemohla som odolať a hlavne jedna vec je tam veľmi dôležitá. Zaujímalo by ma, či prídete na to, čo myslím. Ak nie, nevadí, zistíte hneď na začiatku druhej časti. :D
Inak ešte prezradím, že mi napadla nová poviedka, tak než mi napadne ako začať druhú časť, pustím sa do nej. Aj keď neviem kedy sa tu objaví. Budem aj pracovať na Ceste a Darebáctve, podľa toho ako mi čas dovolí :D
Tak, dúfam, že som niekoho aj potešila...
Po dvoch rokoch končí prvá z mojich poviedok... toto je pamätná chvíľa... užite si ju so mnou :D
Papa
Vaša Charlie
P.S.: Mohla by som vás ešte poprosiť o zhodnotenie celej poviedky v komentáre, prosím prosím :D


V Londýne som s Maxom zostal ešte dva týždne. Keď sa na Charlienom stave nič nezmenilo, Connorovci sa nás rozhodli poslať späť do školy. Odvtedy chodíme do Londýna na víkendy. Už celé tri mesiace.
Vždy dúfam, že keď vojdem do jej nemocničnej izby privíta ma jej úsmev a iskry v očiach. Toľko šťastia som ešte nemal.
Nedokážem opísať ten pocit, keď bezmocne sedím pri jej posteli. Prázdnota v nej bola aj mojou prázdnotou. Cítil som, že je odo mňa nekonečne ďaleko.

Aj ja som bol ďaleko od reality. Vždy, keď som mal chvíľu voľno, trávil som čas na Astronomickej veži. Nevnímal som svet okolo seba. Ani som si nevšimol, ako sa z konca marca stal koniec júna. Skúšky boli za mnou ani som nepostrehol, že ich píšem. Celý čas som mysľou u Svätého Munga s Charlie. Tri mesiace prebehli, ale pre mňa neprešiel ani deň. Svet, v ktorom žili decká dole pod vežou, ktoré sa tešili z posledného školského dňa zaliateho slnkom, pre mňa neexistoval. Ich radosť a smiech išli okolo mňa. Vlastne ani neviem, kedy som sa naposledy smial. Bez Charlie bol aj koniec školského roka čierny a bezútešný. Túžil som, aby teraz so mnou stála na veži.

Pomaly sa končil aj tento deň bez nej. Naposledy som si prezrel areál a pobral som sa späť do Chrabromilskej veže. Počítal som s tým, že už budú mať všetci pobalené veci a budú sedieť dole, takže sa im nevyhnem. Ich súcitné pohľady ma bodali. Ale cez klubovňu som prejsť musel.

"Sirius," oslovila ma Lilly potichu a vstala od Jamesa.
Neochotne som zastavil a otočil som sa.
"Ja len, no... Ideme s Maxom pobaliť Charliene veci. No, mňa napadlo, či by si si niečo nechcel zobrať."
"Vadilo by vám, keby som Charlie pobalil ja?"
Lilly pozrela na Maxa. Ten len pokrčil ramenami.
"No, vlastne, prečo nie," súhlasila Lilly. "Hore nikto nie je, takže ak chceš..."
"Ďakujem, Lilly."
Otočil som sa a odišiel som do dievčenskej izby.

Vo dverách som chvíľu zastal, aby som sa spamätal. Takmer ma pohľad na jej posteľ dostal. Vošiel som do ich izby, spod postele som hneď vytiahol Charlien kufor a otvoril som jej skriňu. Chcel som ísť zbaliť jej veci, no začalo ma to ničiť skôr než som čakal. Nebolo to vôbec jednoduché. Ale zase ani tak zlé. S jej vecami sa mi vracali aj krásne spomienky. Začal som skladať jej veci do kufru a spomínal som.

"Povedal som, že sa naješ," oznámil som jej nekompromisne.
Očami jej prebehol vzdorný blesk.
"Mám ťa kŕmiť?" spýtal som sa.
"Ja nebudem..." začala, ale využil som príležitosť a vložil som jej kúsok hrianky do otvorených úst.
"Čo blbneš?" zasmiala sa, keď prehltla.
"Vidíš, že to ide," usmial som sa a odlomil som ďalší kúsok. "Budeme takto pokračovať alebo tú hrianku zješ dobrovoľne?"
Priložil som jej ho k perám.
Zobrala si ho dobrovoľne, ale na protest ma pohrýzla do palca. Zavrčal som. Len pretočila očami a pobozkala ma.
"Tuším mám chuť na iné raňajky," zapriadla.
"Tu a teraz?" podvihol som obočie.
Nie, že by som si nedal povedať, ale mal som na dnes trochu iné plány.
"Nejaký problém?"
"Ani nie," uškrnul som sa a vrátil som jej bozk vášnivejšie.
Plány sa menia.

Zasmial som sa. Aké bolo kedysi všetko jednoduché a bezproblémové. Všetko bolo také obyčajné.

"Vieš, že toto normálne nerobím?" pošepkal som jej do ucha.
"Čo normálne nerobíš?" spýtala sa.
Pohľadom som skontroloval Hagridové dvere, ani ten dobrácky poloobor nemusí vedieť všetko, až potom som odpovedal: "Normálne, keď to robím na niečom studenom, je vždy dole dievča."
Podvihla obočie a otrávene si povzdychla.
"Ak TO mi budeme robiť na niečom studenom," zatiahla, "priprav sa, že dole budeš ty."
Bože, bola taká sexy. Nepotrebovala make-up a účes. Bola krásna takto. Nenamalovaná, s vlasmi strapato rozhádzanými okolo tváre, ale hlavne s neodolateľnými iskrami v očiach. A ten jej krivý úsmev...
"Vieš, že sa mi tá predstava páči?" uškrnul som sa.
"Že budeš ležať na studenej zemi?" vrátila mi úškrn.
"Že takto sa na teba budem môcť pozerať, keď budeš nahá, no povedzme, celkom dlho."
"Až na to, že si o TOM budeš môcť ešte dosť dlho nechať len snívať," schladila ma bez čakania. "Ako si sám raz poznamenal, nechcem byť len ďalším zárezom na posteli a ešte stále si nie som istá, či ním nebudem."
Dúfal som, že už vie, že to takto nie je. Že jej to nemusím hovoriť. Že to proste vie.
"Milujem ťa. Milujem ťa tak veľmi, že by som za teba položil v okamihu život. Už žiadne zárezy na posteli, nikdy. Už si len ty. Nijakú inú nevidím. Proste sa nám Casanova zamiloval. Budeš mi musieť veriť. Môžem ti to len povedať, nič iné spraviť neviem. Môžem ti to len donekonečna opakovať. Opakovať, ako veľmi ťa milujem."
No a je to vonku, snáď to takto stačí, pretože slovami už nič viac povedať nejde.
"Milujem ťa," šepla mi.

Nestalo sa to tak dávno, ako som sa cítil. Bolo to len pár mesiacov dozadu, ale mne to pripadalo ako večnosť, čo sme sa takto bezproblémovo doťahovali.

Do rúk sa mi dostali dva známe kúsky čipky. V očiach som ucítil pálivé slzy, ale na perách som mal úsmev.

Prvýkrát som ju videl nahú. Pohľad pre bohov. Videl som nahých veľa dievčat, krásnych dievčat, no žiadna mi nevyrazila dych ako Charlie. Chralie bola stelesnením dokonalosti. Žiadna žena už pre mňa nebude tak krásna ako ona teraz.
Túžil som po nej, ale ešte chvíľu som si ju chcel prezerať.
Zrazu mi došlo niečo úplne iné.
Bol som už s veľa ženami, no žiadna nebola taká drobná ako Charlie. Čo ak jej pri tom ublížim?
Charlie mi spýtavo pozrela do očí. Musela si všimnúť môjho zaváhania. Pozrel som na jej maličkú dlaň skrytú vo svojej.
"Bože, si tak malinká. Tak maličká, že sa o teba práve teraz ešte viac bojím ako normálne," pošepkal som jej a opatrne som ju zložil do vankúšov.
Jej ruku som nepustil.
"Čoho sa bojíš?" nechápala.
"Že ti ublížim," odpovedal som popravde. "Že ti spôsobím bolesť."
"Neboj. Vieš, že nie si prvý
Ak ma týmto chcela upokojiť, veľmi to nepomohlo.
"Na tom nezáleží," namietol som.
Jej oči žiarili. Čakal som, čo spraví. Vedel som, že nemá problém pokračovať. Opatrne sa mi vykrútila z rúk a postarala sa, aby posledné dva kusy oblečenia skončili na kôpke pri posteli.
"Ak mi nechceš ublížiť, neublížiš mi," uistila ma. "Všetko je v poriadku, ver mi."
Nežne ma pobozkala na pery. Zrazu sa mi okolo bokov omotalo jej lýtko. Dostala ma. Tak strašne som ju chcel, že ma týmto jednoduchým pohybom omráčila. Chrbtom mi prebehla triaška. Musel som vynaložiť obrovskú snahu, aby som to vydržal. Trochu som sa spamätal.
"Ak by som spravil niečo, čo nechceš, ak by ťa to zabolelo, ak by proste čokoľvek nebolo v poriadku, okamžite mi to povieš," prikázal som jej.
"Vsadím sa, že toto si ešte žiadnej nepovedal," zasmiala sa mi.
"Doteraz mi na žiadnej takto nezáležalo. O žiadnu mi tak nešlo ako o teba."
Pobozkal som ju na krk.
"Žiadnu som tak nepotreboval."
Tentoraz smeroval môj bozk na jej sánku. Schválne som odďaľoval ten okamžik, chcel som si to proste užiť. Pochyboval som, že ešte niekedy v živote niečo takéto zažijem.
"Žiadnu som nemiloval," dokončil som a pobozkal som ju na pery.
Viac to už oddialiť nešlo. To by nikto normálny nevydržal. Ale bol to úžasný pocit. Patril som k nej. Ani raz, so žiadnou som necítil nič takéto. Nič tak dokonalé...

Na tú noc nikdy v živote nezabudnem. Ani na žiadnu inú. Na svete sú milióny dievčat, no len jedna je moja Charlie.

"Ďakujem za divadlo, láska," povedal som jej chrbtu.
To, čo mi urobila bolo šialené. V tej sprche ma takmer porazilo. Ako mi niečo takéto mohla spraviť. To som si ani ja nezaslúžil.
"Čo chceš, Black?" spýtala sa ma podráždene.
"Ako si počula, poďakovať sa," uškrnul som sa.
"Nie je za čo," odpovedala mi drzo.
Otočila sa späť k svojmu oblečeniu.
"K čomu to bolo dobré?" nenechal som sa odradiť.
Chcel som počuť o čo jej išlo. Potreboval som to od nej počuť.
"Bolo mi zima," pokrčila ramenami a ani na mňa nepozrela.
"Nehovor? Nič viac?"
Ako mohla tak očividne klamať.
"Čo chceš teda počuť? Pravdu alebo kecy, ktoré nafúknu tvoje ego?"
"Pravdu," odpovedal som. "Ale toto nebola pravda. O čo ti išlo? Ukázať mi, ako po tebe šaliem? Sklamem ťa, láska. To viem aj bez tvojej pomoci."
"Nechcem uraziť tvoje sebavedomie, ale to bolo to posledné o čo mi išlo."
"Tak o čo teda?" spýtal som sa.
Naozaj ma zaujímalo, či to nakoniec povie nahlas. Pohol som sa k nej. Okamžite som zbadal, ako spanikárila.
"Ak to musíš vedieť, chcela som ti ukázať, že nie si jediný, kto má právo sa na mňa pozrieť."
Zlatíčko, prosím, neklam ma už. Povedz, ako to naozaj je.
"Trochu drastický spôsob, nemyslíš? Jamesovi, Ianovi aj Ericovi si tým rozhodne nepomohla. Bolestne si ich vzrušila a nič z toho nemali. K čomu to bolo dobré?"
Mlčala. Takže pokračujem ja.
"Ale nedostala si len ich. To veľmi dobre vieš. Nešla si tam, kvôli tomu, čo si povedala. Nie. Mám pravdu, išla si mi ukázať, že na teba žiadna nemá. Aj to viem. Nevieš, čo si so mnou spravila. Nevieš si to predstaviť... To peklo, ktoré si vytvorila..."
Stál som za jej chrbtom. Dýchala rýchlo. Trochu sa chvela. Čakal som, kedy sa otočí a jednu mi strelí.
"Mal by som ťa previesť aspoň predpeklím," zašepkal som. "Mám právo sa pomstiť a ver mi, táto pomsta bude sladká. Alebo skôr horko-sladká."
Odhrnul som jej vlasy z krku a pobozkal som ju naň.
"Nie," odtiahla sa.
"Nepýtal som sa," uchechtol sa.
Keď som bol takto ďaleko, nemienil som prestať. Zaslúži si potrestať. Naozaj zaslúži. Pomaly som ju pohladil po rukách. Otočil som ju tvárou k sebe, než stihla uhnúť pobozkal som ju. Chcel som jej dať dole osušku, ale bál som sa, že by som to sám nevydržal.
"Pusť ma!" prikázala mi. "Tak úpenlivo ma strážiš pred Malfoyom a nakoniec to urobíš sám."
Zamrazilo ma. Nebála sa ma. Určite nie. Jej oči po mne túžili, chvela sa mi v rukách.
"Chceš to. Prečo by som ťa púšťal?" usmial sa.
"Dokáž mi to," vyzvala som ho.
Toto hovoriť nemala. Jasná výzva. Akoby ma nepoznala. Ako chceš, láska.
Ešte viac som ju pritisol k stene. Musela cítiť, ako z tohto pomaly tvrdnem. A hneď mi domnienky potvrdila potlačeným vzdychom.
"Dôkaz si si dala sama."
Ruky som jej chytil nad hlavou a druhou rukou som zamieril tam, kde som túžil byť posledné dva mesiace.
"Vitaj v pekle, láska," povedal mi s krivým úsmevom.

Odvaha a drzosť jej teda fakt nikdy nechýbali.

Už som mal všetko takmer hotové. V skrini zostali visieť len troje plesové šaty. Vo všetkých troch vyzerala úžasne.

"Sakra, sakra, sakra!" nadávala bez prestania.
Už najmenej dve hodiny behala po izbe.
"Upokoj sa, láska," snažil som sa ju utíšiť.
"Ty mlč!" zahriakla ma. "Vôbec mi nepomáhaš!"
"A ako ti mám pomôcť?" vzdal som sa radšej.
"Aspoň mi povedz, ktoré sú lepšie," skríkla.
"Veď hovorím, že sa mi páčiš v oboch," už ani neviem koľkokrát som jej to hovoril.
"Nemôžem ísť v obidvoch."
"Tak si vyber," povedal som jednoducho.
"Tebe sa to povie," povzdychla si a zúfalo sa aj v šatách zvalila na svoju posteľ.
Okamžite odtiaľ vystrelila. Uvedomila si, že sedí na svojich šatách.
"Zlato, poď sem," natiahol som k nej ruku.
Zúfalo ku mne prišla a sadla si ku mne. Moje malé stelesnené nešťastie.
"Láska, v oboch vyzeráš krásne. A popravde, pre mňa budeš krásna aj vo vreci na zemiaky. Neblázni toľko. Proste si obleč tie, v ktorých sa cítiš lepšie."
"Tebe sa to povie," zopakovala nešťastne. "Keď ja si v oboch pripadám, akoby som mala sto kíl."
"Si krásna sama o sebe a v oboch šatách vyzeráš nádherne, ver mi," pomaly som strácal trpezlivosť. "Ja sa v tom predsa vyznám."


"Si krásna," zašepkal som ohúrene.
Dovtedy som zo seba nemohol dostať slovo. Bola nádherná. Vyrazila mi dych. Šaty jej sadli ako druhá koža. A nikdy by mi nenapadlo, že jej zelená tak veľmi pristane.
"Ďakujem," povedala mi a krásne sa usmiala.
Oči jej svietili.
"Vyzeráš veľmi dobre," pochválila ma. "Elegantnejšieho muža som ešte nevidela."
"Dnes sa asi zbláznim," povzdychol som si.
"Prečo?"
Prečo asi, miláčik. V živote som nevidel krajšiu ženu ako si ty.
"Pretože budeš najkrajším a najpríťažlivejším dievčaťom v Sieni. Každý chalan bude za tebou slintať. To neprežijem."
"Som len tvoja," ubezpečila ma a pobozkala ma.

Zložil som šaty do kufra, dal som si pozor, aby sa nemohli pokrčiť. Dvojicu sĺz som si zotrel spod očí. Ešte mi zostávalo pobaliť jej nočný stolík. To bude ešte horšie ako jej oblečenie. Otvoril som zásuvku jej nočného stolíku a začal som vyťahovať jej veci.

"Zdedil som ho po otcovi. Ten ho má po svojom otcovi atď. Odo mňa ho dostane môj syn."
"Alebo dcéra," dodal Remus.
"Alebo dcéra," pritakal zasnene James.
Vyprskol som do ďatelinového piva.
"Pochybujem, že sa niekedy dostaneš k plodeniu potomka."
"Ja by som sa zase veľmi nedivil, keby si ty už nejakého mal," odvrkol naoko urazene James.
Ja som len zamyslene pokrčil ramenami.
"Človek nikdy nevie," pripustil som.
Chalani vybuchli smiechom a Remus do mňa hodil vankúš.
"Hej, to bolo za čo?"
"Za to, že si len pred niekoľkými hodinami prvýkrát prejavil ozajstný záujem o dievča, ktoré nechceš len využiť. A teraz uvažuješ nad tým, že je možné, že už máš potomka," vysvetlil Remus.
"Čo bolo, bolo, Námesačník. To už sem neťahaj. Vstupujem na novú cestu a na jej konci budem mať stály vzťah," prehlásil som s hranou vážnosťou. "Ale to mi nebráni v tom, aby som si trochu neužil, než sa tento osudový vzťah začne," mrkol som na neho sprisahanecky. "Čo myslíte, čo si o tom myslia baby?"
"Podľa mňa to bol pre ne len ďalší blbý pokus, ako zbaliť najbližšiu babu v okolí," ubezpečoval ma James.
"Prečo sa pýtaš?" chcel vedieť Remus.
"Nechcem, aby vedela, že to myslím vážne, Námesačník," ľahol som si na posteľ a vytiahol z nočného stolíka knihu.
Niežeby som išiel čítať, ale v tej knihe som mal odloženú jej fotku. Remus mi dlho neodpovedal, tak som sa na neho pozrel. Na tvári mal spýtavý výraz.
"Veď vieš, aký som. Ak ma nakoniec naozaj odkopne, tak by som nezniesol, keby vedela, že som do nej buchnutý už takmer dva roky."
Vytiahol som fotku, ktorú som si bez jej vedomia požičal z ich albumu, a prezeral som si ju. Smiala sa a pritom sa červenala. Milujem, keď sa červená, je pri tom strašne rozkošná. Aj preto jej tak rad robím napriek. Keď sa cíti trápne, červená sa. Ale nielen vtedy je rozkošná. Prvé, čo ma pred dvomi rokmi na nej zaujalo bolo to, že napriek tomu, aká je maličká, má neuveriteľnú odvahu a drzosť. Nikdy sa neutiahla, nech som jej vyviedol čokoľvek. Keby som niečo také ako jej spravil inej babe, utiekla by s plačom, ako veľmi som jej ublížil. To ale Charlie nikdy neurobila. A rovnako ma k nej ťahá, že je jedna z mála báb, ktoré na mňa nemrkajú a neomdlievajú pri pohľade na mňa. Imponuje mi to, ako mi nedáva na každom rohu vedieť aký som úžasný. Ponižuje ma a vytáča, a tým vo mne vzbudzuje ešte väčší záujem. O čom je zbaliť dievča, ktoré netúži po ničom inom. To nie je žiadna výzva. Zbaliť babu, ktorá k vám prejavuje nenávisť, to je umenie.
Max ma v mojom rozjímaní prerušil: "Nie je to náhodou Charliena obľúbená kniha?" ukázal na knihu, ktorú som držal.
"Je," predbehol ma v odpovedi James. "A vieš, čo drží v druhej ruke?" nečakal na Maxovu odpoveď. "Jej fotku."
"Nechápem, prečo to hovoríš s takým pohoršením, Paroháč. Nespávaš ty náhodou s Lillynou fotkou pod vankúšom?" vrátil som mu to.

Usmial som sa a odložil som do kufra známu knihu. Pod ňou bolo v nočnom stolíku pár listov a medzi nimi modrá mašľa. Mašľa, ktorú som na Vianoce prácne dve hodiny uväzoval na krk čiernemu mačiatku.

Pod listami som našiel kôpku fotografií. Všetky som si prezrel a odložil som ich do knihy. Nechal som si len jednu. Fotil ju James na výlete do Rokwillu. Obaja sme boli zababúšení v šáloch a čapiciach, objímal som Charlie okolo pliec a pozeral som jej do očí. Ona na mňa pozerala s láskou v očiach. Naše podobizne na fotke od seba odtrhli pohľad a usmiali sa na mňa.

Zatvoril som kufor a ľahol som si na posteľ. Končil krásny školský rok. Ešte pred pár mesiacmi som sa strašne tešil na prázdniny s ňou, tešil som sa aj na budúci školský rok, na náš posledný rok na Rokforte. Chystal som jej prekvapenie na narodeniny, už teraz som dúfal, že by ho neodmietla. Vsunul som ruku do vrecka a nahmatal chladný krúžok kovu. Ten som jej chcel dať, spolu s osudovou otázkou. Odkedy je v nemocnici nosím prsteň so sebou, aby som ho mal pri sebe, keby sa náhle prebrala. Bol som rozhodnutý požiadať ju o ruku, len čo otvorí oči.

Na prsia mi vyskočil čierny kocúr a usalašil sa na mne.
"Aj tebe chýba, čo?" poškrabkal som Onyxa medzi ušami. "Budeme spolu veriť, že sa nám čoskoro vráti, dobre?"

Posadil som sa. Kocúra som zobral na ruky. Fotku som si vložil do zadného vrecka a zatvoril som kufor. Naposledy som pozrel na Charlienu posteľ a zatvoril som za sebou dvere.


Charlie:
Všade okolo mňa bola tma. Šialene hustá tma. Nevedela som kde som. Bála som sa. Zrazu sa mi pred očami objavil obraz.

Prehupla som sa na neho a prevzala som jeho hru do vlastných rúk. Po chvíle vzdychania sa spamätal a vrátil ma späť pod seba.
"Zabudni! Ja sa takto o rozum pripraviť nenechám," šepol mi a zľahka medzi zubami stisol môj ušný lalôčik.
"Ako oň teda prídeš?" spýtala som sa.
"Jedine v tebe," odpovedal.
Mojou chrbticou prebehlo mravenčenie. "Tak, sakra, na čo ešte čakáš?" vyhŕkla som zachrípnuto.
"Než o rozum prídeš ty," odpovedal a vpil sa do mojich pier.
Jeho ruky sa znova bezcieľne rozbehli po mojom tele.
"Stalo sa," oznámila som mu.
No on sa tváril, že nepočul. Vzdal sa mojich pier a tie svoje priložil k mojím prsiam.
"Sakra, Black!" dostala som zo seba takmer nečujne.
"Áno, Connorová?" reagoval s úsmevom.
Jeho dych ma pošteklil na pokožke a vyvolal ďalší vzdych. S vedomím, že odpoveď zo mňa nedostane sa vrátil k svojej predchádzajúcej zábavke. Už to však bolo priveľa aj na neho. Dostal sa do situácie, do ktorej s vervou hnal mňa. Na pokraj zdravého rozumu.
"Naozaj to chceš?" ubezpečil sa znova.
"Potrebujem ťa," pošepkala som. Hlasnejšie to nešlo.
Pohladil ma od ramena až po koleno a omotal si moje lýtko okolo pásu, aby sa ku mne dostal ešte bližšie.
"Milujem ťa," povedal...

Zrazu sa obraz rozplynul preč. Nevedela som kam zmizol a nedokázala som ho privolať späť. Nahradil ho iný.

"Nazval si Siria Bielym rytierom," začala som váhavo. Zastavila som jeho vysvetľovanie zdvihnutím ruky skôr, ako začal. "Ja si ale myslím, že mojím Bielym rytierom si aj ty."
Usmial sa. "Prečo?"
"Aký problém by ti robilo, ma uniesť a donútiť ma milovať ťa?" spýtala som sa. "Podľa mňa nie veľký. Ale neurobil si to ani to neurobíš. Ľutuješ, čo si mi vtedy spravil. A nakoniec, chceš, aby som bola šťastná. Si môj Biely rytier."
"Rytier možno, ale biely?" zapochyboval.
"Biely rytier," usmiala som sa povzbudivo. "Verím tomu."
"Tak by som mal aj ja," usmial sa. "V tom prípade, nech urobím v budúcnosti čokoľvek, never, že to robím z vlastnej vôle," povedal mi.
"Čo tým myslíš?" spýtala som sa prekvapene.
"To ešte neviem," povedal neurčito, ale neverila som mu. "Ale tým sa netráp, princezná."
"Princezná?"
"Ak som ja rytier, ty si moja princezná," vysvetlil s úsmevom.
Pobavene som pokrútila hlavou. Zo siene sa ozvali tóny hlasnejšieho valčíku.
"Môžem ťa požiadať o tanec?" spýtala som sa ho a nastavila som mu ruku.
Usmial sa. "Nemôžem odmietnuť."
Jemne ma chytil za ruku, pritiahol si ma k sebe a druhú ruku mi položil na chrbát. Ďalší muž v mojej blízkosti, ktorý vie všetko dokonale.
"Dnes sa mi zdáš ešte krajšia, ako na Vianočnom plese," pošepkal mi do ucha.
"Ďakujem."
Valčík dohral posledný tón priskoro. Nechcelo sa mi opustiť Luciovo teplé náručie ani neviem prečo.
"Mala by som sa..." spomenula som si zrazu...

Aj táto spomienka zrazu zmizla.

Striaslo ma.
"Tak teraz už to nie je zamyslenie, hovor!" vyzval ma.
"No napadlo ma, čo bude, ak ťa raz niekto zraní vážne," ukázala som na jeho rameno. "Chceš byť predsa auror."
Sirius sa pobavene usmial.
"Bojíš sa o mňa?" spýtal sa.
"Samozrejme, že sa o teba bojím," zamračila som sa.
"To je pekné," zamrmlal.
"Sirius, si v pohode?" overila som si pre istotu.
Pokrčil ramenami. "Pokiaľ viem, som. Niečo sa ti nezdá?"
"Povedal si len: to je pekné. To je u teba tak časté, ako Snape v ružovej."
"No ja už som ružový bol, takže to nie je tak od veci."
"Sirius, ty teraz melieš od veci," upozornila som ho.
"Miláčik, aj ty chceš byť auror. Proste mi došlo zlaté, že aj ty premýšľaš o tom, že sa mi niečo môže stať."
"Čo?" nechápala som to.
"Práve teraz som nad tým premýšľal aj ja," vysvetlil mi.
Zasmiala som sa.
"To nevieš povedať skôr?" spýtala som sa. "Myšlienky ti viem čítať len... no len..."
"Len keď sa milujeme," dokončil za mňa. "Odkedy máš problém o tom hovoriť?"
"Odvtedy, čo to robím s tebou," vystrelila som si z neho pokojným hlasom.
"So mnou? Takže som taký dobrý, že o tom nedokážeš rozprávať?" zazubil sa.
Samozrejme to obrátil vo svoj prospech.
"Namyslenec," zamrmlala som a radšej som pozrela na pódium.
"Hovor, fakt som taký dobrý?"
"A nafúknuť tým tvoje ego ešte viac? Nie, ďakujem. Nechcem riskovať, že sa s Jamesom nezmestíš do izby."
"Moje ego je úplne normálne."
"Hm, to je," súhlasila som. "Tak pre obra."
"Ty jedna..." zasekol sa.
"Tak čo som?"
"To ešte neviem, ale večer si to odpykáš," vyhrážal sa...

Moje spomienky sa miešali. Nevedela som kam ktorá patrí. Čo ktorá znamená.

V tej chvíli ma napadlo niečo šialené, možno mu tým len viac ublížim, ale risk je zisk.
Chytila som jeho tvár do dlaní, stiahla som si ju na svoju úroveň a nežne som ho pobozkala. Najprv bol veľmi prekvapený, no potom ma objal a prudko si ma k sebe pritisol. A ja som sa nechala. Aspoň na túto malú, jedinú a poslednú chvíľu som bola jeho nie Siriusová. Ale keď sa naše pery rozdelili, patrila som znova len svojmu tajomnému bohovi s búrkovými očami. Necítila som, že by som ho zradila. Toto bolo nutné. Druhý a poslednýkrát.
"Aby si mal na čo spomínať," pošepkala som.

Nevedela som, kde som a čo ďalšie obrazy znamenajú.

"Určite si v poriadku?" spýtal sa znova Black.
"Áno, nič mi nie je. Len musím vstrebať ten šok," odpovedala som a pozrela mu do očí. Pozeral na mňa so starosťou a záujmom.
"Dobre," prikývol Black a vydýchol si. Zase sme boli ticho, len sme sa na seba pozerali.
"Čo tvoje kolená?" spýtal sa po chvíli Black s úškrnom. On sa už zrejme zo svojho stavu dostal.
"Čo by s nimi malo byť?" spýtala som sa nechápavo...

Zostávali z nich len útržky.

"Myslíš?" uškrnul sa Sirius. "Len tak orientačne, Max, v koľkých rokoch sa chceš stať strýkom?" vrátil mu Sirius.
Max vypúlil oči a stratil reč. Nella sa na jeho kolenách skrúcala od potláčaného smiechu.
Max pozrel na mňa so strachom v očiach. "Nie si... vy ste... nemyslí tým, že si..." koktal.
"No tak, braček, už sa konečne vymačkni," povzbudila som ho.

Len čriepky. Nič viac. Všetko mizlo. Načahovala som sa za stratenými spomienkami. Nechcela som o všetko prísť.

"Žiadnu som nemiloval," dokončil a pobozkal ma na pery...

Všetko bolo preč.

"...Milujem ťa..."

Všetko bolo preč. Zostala len tma. Len ja a tma. Všetko bolo preč.





Pokračovanie na budúce...
 

8 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Barčet Barčet | 7. listopadu 2011 v 20:09 | Reagovat

Krásná a opravdu nádherná kapitolka...a hrozně smutná. Jen doufám že to neznamená že se Charlie probere s tím že na všechno zapomene :-(

2 Charlie Charlie | Web | 7. listopadu 2011 v 23:40 | Reagovat

[1]: ďakujem :-D som rada, že sa páčila :-D

3 matuska:* matuska:* | E-mail | 8. listopadu 2011 v 15:04 | Reagovat

waw!ahoj,takze nadherny blog:)gratulujem!:)krasna poviedka:)takze odteraz uz budes len tu,hej??:)drzim palce;)

4 Luna Luna | 8. listopadu 2011 v 19:11 | Reagovat

Je to take smutne :( dufala som, ze sa Charlie zobudi... tesim sa na druhu cast!

5 Emily Emily | Web | 8. listopadu 2011 v 21:15 | Reagovat

Teda, děvče, dokonce bych se nebránila označit tě jménem citová teroristka, protože takhle ukončit povídku.. to je teda gól. Ale ono chápu, že máš v plánu jí zřejmě ještě nějak resuscitovat, ale jestli to zůstane takhle.. tak holt.. chudák Siri.. je mi ho vážně líto.. Jinak jsem vážně ráda, že zas píšeš, máš nápady a chceš dokončovat ty načlé.. prostě tvé psaní zbožňuju, ani nevím čím konkrétním to je, ale je to pecka. Dokonce vždycky když začnu číst, tak si ani neuvědomuju, že to vlastně není česky. Prostě jen zapluji do toho příběhu a ponořená hltám a hltám.. tak mi udělej radost a zas někdy něco přidej a ozvi se! Moc krásná povídka, budu si jí muset někdy přečíst od začátku celou.. i když normálně teď ulítávám na povídkách ještě víc než obvykle. Ale řekla jsem si, že toho využiju a čtu hlavně v aj.. Tím se vzdělávám a utišuju to zvíře ve mě, které baží po nových příbězích.. Ale zaručuju ti, že jestli něco napíšeš TY, tak čtu o sto 6! :-)

6 Emily Emily | Web | 8. listopadu 2011 v 21:15 | Reagovat

jo jinak malá připomínka, epilog si nezahrnula do rubriky Stávka!

7 Charlie Charlie | Web | 8. listopadu 2011 v 21:40 | Reagovat

[3]: som rada, že si sem zablúdila, veľmi si ma potešila, fakt strašne moc :-D teší ma, že sa ti tento blog páči :-D s tým druhým naozaj končím, je mi ľúto, ale nestíham to :-( budem len tu, mám to tu rada :-D dúfam, že sem budeš chodiť často

[4]: vieš ako to je - kto si počká, ten sa dočká :-D  neboj, ja si nájdem čas na pokračovanie

[5]: Bože, Emily, ty vždy potešíš :-D zbožňujem komentáre od teba, vždy mi spravia dobrú náladu :-D rada píšem, ale potrebujem vidieť odozvu a ty mi ju vždy dáš :-D strašne, strašne, strašne ma teší, že sa ti moja "práca" páči :-D určite ti dám vedieť, keď zo mňa zase niečo vypadne :-D ale trochu ma mrzí, že ty mi vždy napíšeš krásny dlhý koment a ja ti píšem len pár vetami, je mi to ľúto, budem sa snažiť písať ti viac :-D

[6]: ďakujem za upozornenie, už som to dala dokopy :-D

8 Emily Emily | Web | 9. listopadu 2011 v 11:26 | Reagovat

[7]: Žádný problém, reciprocitu nevyžaduji, i když samozřejmě delší komenty vždycky potěší :-)
Jinak s tou povídkou.. já teď jsem na tom dost špatně s časem, ale kdybych se do toho nějak zabrala, jakože kdyby to bylo asi vážně zábavné téma, tak bych si ho našla... máš nějaký nápad? kdyžtak se můžeme domlouvat spíš někde v soukromých zprávách.. viz. např. dadek77@seznam.cz ;)

9 Frau Frau | Web | 12. listopadu 2011 v 21:17 | Reagovat

Som rada že si sem pridala niečo nové :) Je to super teším sa na pokráčko :)

10 Siska Siska | 13. listopadu 2011 v 0:39 | Reagovat

ahoj :) tak si to dokončila :D noo, veľmi sa mi to páči... stále som sa sem chodila pozerať, či si náhodou nepridala novú kapitolu a konečne som sa dočkala :) síce teraz som tu nebola už týždeň O:) ale je to úžasné :) veď vieš, že ja ťa vždy len chválim :D naozaj sa mi tvoje poviedky veľmi páčia a hlavne táto :D ten epilóg je super... trošku dojemný, ale skvelý... veľmi sa mi páčilo to, ako obaja spomínali na tie spoločné zážitky... no a ten koniec nemá chybu :D čakala som síce, že sa Charlie preberie, ale takto je to o tisíc krát zaujímavejšie :) veľmi sa teším na pokračovanie :D ak ťa niečo napadne a dáš to sem, tak mi môžeš dať vedieť... ja sa len poteším :D ešte raz: skvelá poviedka :D klobúk dole ;)

11 Arya Arya | E-mail | Web | 13. listopadu 2011 v 23:47 | Reagovat

*rozplakala sa a ukázala na Charlie(autorku)*Ak to ,neskončí happy-endom odpykáš si to. Už sa brutálne teším na 2. Ak sa na blog vykašleš pred tým, ako skončí 2. časť tak si ma nepraj!

12 Rosette Rosette | Web | 20. prosince 2011 v 21:36 | Reagovat

Úžasné, dokonalé,překrásné,nádherné, bezchybné, procítěné... co ještě říct?! Prostě BOMBA! Úžasně píšeš, krásně se to čte...Dovol mi prosím proto jednu otázku: Kdy začneš psát druhou část??" :-)  :-D

13 Eňa Eňa | E-mail | Web | 26. prosince 2011 v 20:15 | Reagovat

Dúfam, že ešte bude pokrááčko !!!! A spýtamsa tak orientačne... KEDY BUDE ? :-D

14 Charlie Charlie | Web | 26. prosince 2011 v 23:11 | Reagovat

[13]:[12]: pre vás obe... strašne ma teší, že sa vám páči... bohužiaľ neviem kedy začnem písať pokračovanie. nie je čas ani inšpirácia, ale keď to na mňa príde, určite to tu bude vrazené okamžite :D

15 Vika Vika | 2. ledna 2012 v 16:14 | Reagovat

Fakt kráásna poviedka... na konci som nemala ďaleko k tomu, aby som sa  rozplakala... čakám na pokračovanie!!! :))

16 Čoki Čoki | 5. března 2012 v 16:38 | Reagovat

Jááj, nádherný koniec... :-)Som hrozne zvedavá na pokračovanie, aj keď viem, aké to je nemať inšpiráciu, ale aj tak verím, že budeš pokračovať :-D hrozne sa tešímm...(p.s.- ja som Stávku prečítala už asi trikrát, lebo je skvelá!)

17 Woosy Woosy | 7. března 2012 v 19:01 | Reagovat

Tak to je hodně zvláštní epilog, jako je fakt zajímavej.  Chudák Sirius :-( , ale on to určitě už nebude chudák, ty to totiž dopíšeš a všichni budou  zdraví a šťastní :-) Že áno? Fakt by byla škoda kdybys to nedopsala 8-O Je to krásná povídka ;-)

18 Elsa Elsa | Web | 21. dubna 2012 v 15:55 | Reagovat

Hej, cože! :D Jaktože se to všechno, nechci být sprostá, ale posralo? :/:D
V každém případě musím říct, že celá tahle povídka je totálně skvělá. Možná si se s tím až tak nezabývala, ale podle mě jsou v ní skvěle vystihnuté charaktery postav.. A je mi líto Luciuse. Nikdy jsem ho neměla ráda, protože ve většině povídek byl tak jako v téhle ze začátku, ale po těch závěrečných kapitolách prostě není možné aby se ho člověku nezželelo!
Doufám že bude brzo druhá část, protože jsem nehorázně zvědavá co se vlastně stalo s Char a jak to všechno dopadne.. :)

19 Arya Arya | E-mail | 14. května 2012 v 19:18 | Reagovat

Bože, prezraď mi ako sa skončí dvojka... ja bez toho neprežijem. Ale fakt.

20 Cass Cass | 12. května 2013 v 23:09 | Reagovat

Dnes som natrafila na tvoj blog a jedným dychom som prečítala túto úžasnú poviedku. Nemám slov. Moc dúfam, že bude pokračovanie.

21 misaa misaa | 23. prosince 2013 v 23:54 | Reagovat

Ahooooj!!! Precitala sommsi tvoj pribeh a je uzasnyyy!! Nevies kedy das dalsie pokracovanie k tomu ??? lebo je proste naaj !!!

22 Andie Andie | 2. února 2014 v 23:14 | Reagovat

Haloooo, další díl, prosím, už to dlouho nevydržim!! Charlie prostě žeru a jestli nebude pokračování tak zešílim!! *Siriusforever*

23 nanya nanya | 7. února 2014 v 17:57 | Reagovat

ahoj :) úžasné poviedka už som ju čítala celú viackrát ...bude aj pokračovanie ? :)

24 Harmonny Harmonny | E-mail | 4. dubna 2014 v 19:53 | Reagovat

Prečítala som si celú poviedku a som nadšená a dojatá. Krásne kapitoly, opisy emócii a pocitov. Prosím, čo najskôr napíš pokračovanie, alebo si otrieskam hlavu o najbližšiu stenu! ;)

25 Noemi Noemi | 4. května 2014 v 19:15 | Reagovat

To s tou druhou castou, stale plati, alebo mam upadnut do beznadeje?
Skvela, skvela poviedka😊 :-)

26 mima mima | 18. června 2014 v 13:24 | Reagovat

prosím dokonči to tak že sa prebudí a budú navždy spolu :-( nechcem taký koniec O_O   teším ked dokončíš :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama